Stojím pred historickou budovou Reichstagu a kamarátka mi ukazuje na modernú budovu oproti: tam sedí Merkelová.
Berlín je mesto, kde človek musí zvažovať každý krok. (Svoj?) Toľko je tu priestoru. Zároveň akoby človeka tlačilo k tomu „stáť pevne vo svojej iskre“. Vyhraniť sa, ujasniť si postoje. Toľko vzduchu v kombinácii s ťažkou hmotou starých stavieb, ktoré sa zrkadlia v sklách tých súčasných. A všadeprítomná minulosť, odkaz na všetky druhy násilia. Mapy teroru. Človek v Berlíne zvážnie.
A potom letí domov. V lietadle sa už naučil bez započutého slova odhadovať, kto zo spolucestujúcich je z akej krajiny. Stačí, keď začnú listovať v novinách, každý sa zaškľabí a pokrúti hlavou práve na stránke, kde je fotografia premiéra či prezidenta jeho vlastnej krajiny.
