Ľahostajnosť k dejinám Židov je možno prejavom ľahostajnosti k ich osudom. Kniha nie je iba o Židoch, ale aj o antisemitizme, ktorý prekvital po stáročia a iste aj dnes, aj keď sa navonok prejavuje menej.
Slovenské médiá majú jeden bohumilý zvyk: pri historických výročiach robia ankety, ktorých sa pýtajú ľudí, čo o nich vedia. Výsledok je väčšinou veľmi tristný.
Po prečítaní Knihy Ješajahu Jelínka o dejinách Židov na Slovensku (vydavateľstvo Jána Mlynárika Praha) si predstavujem, ako by asi dopadli anketári pri otázke, čo vedia náhodní chodci o tejto téme. A ešte ďalej: čo vedia o dejinách Židov na Slovensku absolventi štúdia histórie a napokon aj samotní profesionálni historici?
Stáročné spolužitie
Jelínek sa vo svojej knihe od samého začiatku vedome usiluje o vecný, pokojný, aj keď miestami polemický tón a rozširuje doterajší jednostranný pohľad na židovskú problematiku.
Je nepochybné, že Židia boli v dejinách veľmi často obeťami v časoch sociálnych i politických nepokojov. Pogromy, ktoré podľa Jelínka nenadobúdali v modernej dobe na Slovensku veľmi extrémne podoby a boli viac namierené proti židovskému majetku ako proti životom príslušníkov židovskej komunity, prebiehali aj na slovenskom území vlastne pravidelne, v časoch „pohnutých“, počas vojen, povstaní, sociálnych nepokojov.
V tejto súvislosti je naozaj zarážajúce, že v literatúre, napríklad k roku 1848, ale aj k rokom 1918 – 1919 nenájdeme väčšinou ani zmienku o protižidovských výtržnostiach a rabovačkách, hoci v prameňoch i v memoárovej literatúre k tomu možno nájsť dosť materiálu.
Ješajahu Jelínek nás však na viacerých miestach nasmeroval aj k tomu, že na dejiny Židov na Slovensku sa nemožno pozerať iba z tejto jedinej perspektívy. Židovská komunita v dlhých dobách na súčasnom území Slovenska žila, aj keď veľmi často diskriminovaná a izolovaná, ale podieľala sa na dejinách miest, regiónov i celej krajiny svojou aktivitou a svojou kultúrou. V Bratislave pred niekoľkými rokmi znova objavený, a stále ešte nie celkom zhodnotený Chatam Sofer, nebol jediný predstaviteľ židovskej kultúrnej elity, ktorý pôsobil na území dnešného Slovenska.
Ľahostajnosť
Kniha Ješajahu Jelínka nie je iba o Židoch, ale aj o antisemitizme, ktorý v strednej a východnej Európe prekvital po stáročia a iste aj dnes, aj keď sa navonok prejavuje menej, je v tomto regióne a teda aj na Slovensku, stále prítomný.
Autor pritom rozlišuje medzi antisemitizmom (rasisticky motivovanou nenávisťou k Židom) a judeofóbiou. Tieto dva pojmy sa síce dajú teoreticky oddeliť a definovať, ale v praktickom živote sa prelínajú, judeofóbia sa mení na antisemitizmus a odtiaľ je za určitých okolností už iba krok k násilnostiam, prenasledovaniu, rabovaniu a napokon aj k holokaustu. A tiež k ľahostajnosti k osudu Židov, čo je v našich zemepisných šírkach veľmi častý jav.
Možnože ľahostajnosť k ich dejinám je iba jedným z prejavov ľahostajnosti k ich osudom vôbec. A medzi slovenskou elitou vo všetkých dobách, ale hlavne od 19. storočia nájdeme aj judeofóbie, aj antisemitizmu naozaj dosť. Motivovanej nábožensky (a to v oboch hlavných konfesiách), sociálne i národne.
Nepriateľ až cudzí element
Jelínek nezamlčuje, že Židia v Uhorsku sa nielen pomaďarčovali sami, ale že medzi nimi bolo aj veľa horlivých maďarizátorov. Jelínkovo vysvetlenie je napokon jasné, akceptovateľné a pochopiteľné. Diaspóra nútila Židov k lojalite k vládnucej moci, bola to súčasť stratégie prežitia.
Dokazujú to aj premeny v židovskej komunite, ku ktorým došlo po roku 1918. Ale na druhej strane taká generalizácia, akej sa dopúšťali slovenskí národovci, a po nich aj niektorí slovenskí historici, že každý Žid je ak nie priamo nepriateľ slovenského národa, tak určite cudzí element na „národnom tele“, je celkom určite nekorektná.
Judeofóbia Vajanského, primárne nacionalistická, či Šrobárova, primárne azda sociálna, ale aj Karola A. Medveckého, taká umiernene religiózno-sociálna – to sú javy, ktoré slovenská verejnosť takmer nevníma, pretože je potláčaná takmer vo všetkej, dnes už bohatej literatúre k týmto a ďalším osobnostiam slovenského verejného života.
Niektoré Jelínkove závery sú, iste, diskutovateľné. To však platí o každej a zvlášť o každej dobrej knihe. Jeho snaha dopátrať sa k čo najhlbšiemu poznaniu je nepochybne cenným vkladom do slovenskej historiografie. Slovenskí občania, ak sa chcú poctivo oboznámiť so svojimi dejinami a ak majú odvahu a chuť sa s nimi vyrovnať, mali by po knihe o Dávidovej hviezde pod Tatrami siahnuť. A bolo by dobré, keby sa táto kniha dostala v nejakom preklade aj k zahraničnému čitateľovi.
Dušan Kováč (1942) je historik. Pracuje v Historickom ústave SAV.
Oprávnená kritika historikov
Ak listujeme bibliografiou slovenskej historiografie po roku 1989 (pred týmto rokom je to takmer zbytočné), narazíme na nejaké práce.
Dá sa povedať, že slovenská historiografia sa v posledných rokoch venovala pomerne intenzívne predovšetkým holokaustu slovenských Židov a tiež všeobecnejšie postaveniu a prenasledovaniu Židov za slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945, ba už aj predtým za tzv. druhej republiky (Ivan Kamenec, Katarína Hradská, Eduard Nižňanský, etnológ Peter Salner a v poslednom čase niekoľko prác regionálneho charakteru).
Židovské obyvateľstvo na súčasnom území Slovenska žije však po stáročia a aj keď sa málo vie o počiatkoch židovskej migrácie do strednej Európy, je isté, že Židia tu boli skôr ako Slovania. A k starším obdobiam chýba nielen systematický, ale vlastne aj sporadický výskum. Tých niekoľko prác, v poslednom čase „z počítača“ Petry Rybářovej k 19. storočiu, na situácii málo zmení.
Jelínkova kniha dopĺňa a rozširuje jeho predchádzajúcu knihu, ktorá vyšla roku 2000 pod názvom Židia na Slovensku v 19. a 20. storočí. Zborník statí, upozorňuje na toto naozaj biele miesto v slovenskej historiografii hneď dvojakým spôsobom: jednak tým, že sa taká kniha objavila a napriek tomu, že je to pokus o akúsi syntézu dejín Židov na Slovensku, predsa len cítime, rovnako ako autor, že veľa otázok ostáva stále otvorených a neprebádaných.
Je to teda kniha-výzva. Na druhej strane, autor to v texte, predovšetkým v úvode, neustále zdôrazňuje. Jeho kritika slovenskej historiografie je oprávnená. Čitateľa však upozorňuje aj na fakt, že v tejto kritike cítiť určité dištancovanie sa autora od slovenskej historiografie, hoci slovenská historická obec ho ako autora píšuceho po slovensky považuje za súčasť slovenskej historiografie.
Dušan Kováč
