Výstup bol namáhavý, pravdepodobne za súmraku a šeredného počasia. Junker Jörg vystupoval k hradu Wartburg nad Eisenstadtom inkognito. Mal na to dôvod, mnohí ho vtedy prenasledovali. Bolo to pred päťsto rokmi. Dnes autobus privezie turistov k hradu tak, aby zadýchaní zvládli posledných sto metrov pred dlhým čakaním na vstup do histórie. Wartburg pozná moja generácia skôr ako auto, vylepšený Trabant pre mierne privilegovaných. Jörga ubytovali v neveľkej komnate so stolom, na ktorom sa dalo písať, viac ako posteľ a veľká pec tam nebolo, alebo sa to nezachovalo. Zima mu asi v marci 1522 nebola, veľká pec bola.
Junker Jörg bol Martin Luther a v exile na hrade medzi spriaznenými za desať týždňov preložil z latinčiny a gréčtiny Nový zákon nie do nárečí, ale do prvej nemčiny. Sedemsto tlačených strán v nemčine, päťsto v slovenčine, podľa toho ako je to tlačené a koľko je vysvetľujúcich poznámok. Bolo to tých desať týždňov, ktoré darovali Nemcom spisovnú nemčinu. „Nemci sa stali národom až cez Luthera,“ napísal neskôr Johann Wolfgang Goethe.
Klobúkom dolu, citujem, ešte raz, Lajoša Grendela.
Čo sa dá zvládnuť, napísať, skomponovať, namaľovať, preložiť, vyrobiť alebo byť iba jednoducho dobrým k blížnym desať týždňov? Čas je to najcennejšie, čo nám v živote bolo dané. Sám s časom často zachádzam nezodpovedne.
