Vari najvýstižnejšie vyjadril kľúčové posolstvo protestov, ktoré zachvátili Slovensko, karikaturista Shooty. „Chceme to nejako inak!!!“ tvorí heslo dňa dvojica mladých ľudí. To priam vyzýva vrátiť sa do čias, keď svetom hýbali podobné rebélie.
Naozaj, aké sú podobnosti a odlišnosti medzi dnešnými protestmi a búrlivým rokom 1968, respektíve prelomovým rokom 1989? Aký je odkaz predchádzajúcich revolt?
Spontánny duch rebélie v roku 1968
„Buďme realisti, žiadajme nemožné!“ znelo v máji 1968 počas študentských protestov v Paríži. Po celom svete sa šíril spontánny duch rebélie, písal Mark Kurlansky. Ľudia protestovali z rozličných dôvodov, no spájal ich pocit odcudzenia sa proti režimu a odpor proti autoritárstvu.
Karnevalový charakter protestov v Paríži prerástol do štrajkov a tvrdých násilných zrážok. „Nebudeme nič požadovať, nebudeme sa o nič prosiť. Zaberieme, obsadíme,“ aj takéto heslá sa vtedy objavovali v Paríži.
Československo bolo iným prípadom. Hoci sa pomery zmenili aj vďaka vnútrostraníckym rozporom, ktoré priviedli k moci Alexandra Dubčeka, politickej zmene predchádzalo dlhšie prípravné obdobie. Priestor slobody sa rozširoval postupne – v literatúre, filme, výtvarnom umení, v publicistike, divadle i hudbe. Ozývali sa historici, filozofi, sociológovia, ekonómovia, psychológovia i študenti.
Zrušenie cenzúry v marci 1968 uvoľnilo spontánny rozmach spoločenskej kritiky i konkrétnych návrhov na zmenu. Ľudia vášnivo diskutovali, strácali strach hovoriť. Postupne ožila občianska spoločnosť, občiansky pohyb bolo vidieť na každom kroku: vzrušenie, nadšenie, elán, eufória i nádej, ktorá visela vo vzduchu a ktorú spálilo až augustové okupačné slnko.
Politické požiadavky parížski študenti vtedy nedosiahli. Prezident De Gaulle pohrozil vyhlásením výnimočného stavu, rozpustil parlament a vypísal nové voľby, v ktorých gaullistické hnutie získalo absolútnu väčšinu.
Politológ Jacques Rupnik však poukazuje na to, že revolta napokon našla svojich pokračovateľov, medzi ktorých ráta vzostup zelených, feminizmus, multikulturalizmus či odklon od autoritárskeho spôsobu výučby na stredných školách. Spoločensky a kultúrne sme vyhrali, povedal neskôr jeden z jej vodcov, dnes poslanec Európskeho parlamentu Daniel Cohn-Bendit, zatiaľ čo politicky sme našťastie prehrali.
Zvonenie v roku 1989
Aj pre rok november 1989 platí, že nespadol z neba, zmeny kvasili dlhšie. Ľudia, ktorí ich pripravovali, sa navzájom poznali, vedeli o sebe a v rámci obmedzených politických možností sa usilovali ponúkať svoje predstavy a názory verejnosti.
V kľúčových chvíľach tak vystúpila na scénu skupina, pre ktorú slovo sloboda malo cveng zlata, ktorá si slovo pluralizmus vedela preložiť do prirodzenej rôznorodosti, ktorá vyznávala étos služby a ochrany dôstojnosti človeka. Tvorili ju intelektuáli, občianski lídri, ochranári, kresťanskí aktivisti, vedci, umelci.
Neostali zamknutí v pracovniach, ale preniesli sa do ulíc, získali pre svoje predstavy podporu verejnosti a zmenili štruktúry moci. Tvorila ju aj generácia študentov, ktorí už nechceli žiť v pretvárke, ktorí si povedali „dosť!“.
Pri všetkých chybách, akých sa dopustili, podarilo sa uskutočniť zásadné systémové zmeny. V kontexte slovenských dejín – od štúrovcov cez memorandovú generáciu, martinských konzervatívcov, hlasistov, ľudáckych politikov a davistov za prvej republiky až po dubčekovcov – to bol pozoruhodný úspech širšie založeného prúdu, ktorý sa osvedčil v kritickom politickom období a položil spolu s ostatnými partnermi inštitucionálne základy „nového poriadku“.
Zápas s novými démonmi
Po dvadsiatich rokoch – je pozoruhodné, ako vývoj prebieha v cykloch – sa čoraz výraznejšie ukazujú niektoré slabé stránky nových pomerov. Dnešné protesty sú okrem iného súčasťou zápasu s takzvaným „reálnym kapitalizmom“, so stavom spoločnosti, v ktorej sa usadil určitý kód správania.
Ten hovorí, že korupcia a klientelizmus sa stali súčasťou dnešného režimu, a kto chce podnikať alebo vôbec vstúpiť do verejného života, musí sa tomu podriadiť. Nedá sa to zmeniť, treba to prijať a naučiť sa v tom chodiť. Je to hlas a pach démona, ktorý je všadeprítomný: v spoločenskej atmosfére, v budovách, kde sa rozhoduje, vo vzťahoch.
Vyhlásiť, že táto éra sa protestmi končí, by asi bolo prehnané. A prehnané by bolo aj tvrdiť, že nikto pred nimi sa tu za uplynulé dve desaťročia o nič neusiloval a nič sa nepodarilo. Za všetky takéto počiny uveďme úspešnú kampaň mimovládok za dobrý zákon o informáciách, z ktorého možno čerpať dodnes, a niekoľko slušných zákonov zameraných na otvorenejšie vládnutie, ktoré sa podarilo prijať počas vlády Ivety Radičovej.
Skutočnosť, že tomuto démonovi bol zasadený úder, je nepopierateľná. Protestné hnutie má ešte nejaký čas na to, aby sa vykryštalizovali lídri a spresnili požiadavky. Čo to má znamenať, že chcú veci „robiť inak“?
Niektoré námety vyslovili zreteľne: vyšetrenie a vyvodenie politickej a trestnej zodpovednosti vyplývajúcej z kauzy Gorila. Iné zhrnuli do ťažko dosiahnuteľných politických krokov: odstúpenie osôb spomínaných v spise z politických funkcií a kandidátok, preloženie volieb z marca na september. Napokon ďalšie sa týkajú ešte ambicióznejších, o to však nejasnejších a spornejších predstáv o priamej demokracii, o vláde ľudu.
U niektorých v pozadí hnevu a sklamania stojí presvedčenie, že treba zmeniť oveľa viac. „Myslím si, že ľudstvo sa transformuje, nastáva ďalší krok evolúcie,“ konštatuje jedna z organizátoriek Lucia Gallová a na otázku o tom, v čom vidí najväčší problém súčasného systému, odpovedá: „Vo všetkom. Je chorý úplne od základov. Je vytvorený na zlých základoch.“
Takýto spôsob argumentácie však sotva postačuje – namiesto hľadania „nového človeka“ a „nového poriadku“ stojí za to zlepšovať liberálnodemokratický režim.
Kniha o nádeji
Prebudená občianska energia, ktorej nemožno uprieť úsilie o očistu nášho verejného života, nevyjde nazmar, ak sa túžba po zmene pretaví do konkrétnejších predstáv o systémových opatreniach, ktoré by mohli nastaviť účinnejšie mantinely korupčnému správaniu politikov, ako to bolo doteraz.
Ak sa protestujúcim podarí pritiahnuť aj ďalších občanov k tomu, aby požadovali od politikov a politických strán záväzok o konkrétnych krokoch, ktorými chcú prispieť k sebaobmedzeniu. Ak sa rozvinie solídna, hlboká verejná diskusia o tom, čo konkrétne by sa mohlo a malo urobiť, aby zmena, ktorá je taká potrebná, bola udržateľná.
Tom Nicholson svoju knihu o nečestných praktikách už napísal. Tá ďalšia kniha, ten druhý diel, sa ešte iba začína písať. Môže to byť aj kniha o nádeji, ktorú prináša neľahostajná mladá generácia.
(Autor je sociológ, spoluzakladateľ VPN)
