Na námestiach zaznieva všeličo, no nápadne chýba pripomínanie vlastnej zodpovednosti. Na rozdiel od roku 1989 však protestujeme proti tým, ktorých sme k moci dosadili sami.
Hlavným problémom tých, čo nariekajú „pre toto sme kľúčmi neštrngali“, je, že vlastnú zodpovednosť za veci verejné vyriešili práve len tým štrnganím. Potom si s pocitom dobre vykonanej práce dali segedín a dve pivá a ďalších dvadsať rokov volili stále rovnakých politikov, alebo „nové tváre“, ktoré sa vedeli preukázať len mixom páčivých hesiel a menej známej minulosti, no nie reálnym programom.
Obe skupiny sa kvalitatívne až tak zásadne nelíšia, spoločné však majú najmä to, že im zvlčiť či zneužívať demokratický systém dovoľuje nezáujem drvivej väčšiny občanov, bez ktorých demokracia nemôže fungovať. Naši „občania“ si však svoju starosť o „res publica“ väčšinou vyčerpali nadávaním v krčme a novšie na webe. Je trošku zarážajúce, keď sa teraz títo ľudia čudujú, kde to skončilo.
Porovnávať dnešné demonštrácie s rokom 1989 je zavádzajúce a manipulatívne. Nie preto, že by vtedy na námestiach vládli pozitívne emócie, a dnes hnev, čiže vtedy mal ľud múdrych lídrov a aj sám vedel, čo chce, kým dnes má zmätok v hlavách, ako zaznieva v intelektuálnych komentároch na túto tému. Väčšina „štrngáčov“ mala aj v roku 1989 dosť nejasné predstavy o budúcnosti.
Vedeli zhruba, čo odmietajú, no väčšinu nezaujímala ani tak sloboda ako nádej na kapitalistickú životnú úroveň spojenú so socialistickými istotami, na ktorú sa dá zarobiť socialistickým pracovným nasadením. Nesplnenie tohto nesplniteľného sna je dodnes jedným z hlavných (nepriznaných) zdrojov frustrácie spoločnosti prejavujúcej sa aj na námestiach.
Kľúčový rozdiel medzi rokom 1989 a 2012 je, že sa vtedy v kolónii protestovalo proti násilím nastoleným vládcom udržiavaným pri moci koloniálnou mocnosťou. Dnes však môžeme protestovať len proti tým, ktorých sme k moci dosadili my sami a sami ich aj pri moci udržiavame. Aktívne či len svojou pasivitou, ale to práve demokracia je, že nesieme zodpovednosť za vlastné činy, rovnako ako za vlastnú nečinnosť.
Najfascinujúcejšie na hurhaji na námestiach a všade okolo je, ako sa na túto zodpovednosť nik nedokáže rozpamätať a ako bola z verejnej debaty vytesnená. Ja nič, ja muzikant. Ja nič, to všetko len oni. Je pohodlnejšie raz za čas zamávať transparentom a prácnu, sústavnú kontrolu politikov a ich tlačenie k slušnosti nahradiť rozvíjaním mystických teórií o novom veku ľudstva či vyberaním správnych lídrov veštením z karát.
Zlikvidovať či aspoň obmedziť Gorilu a jej potomkov, čo ešte len prídu (lebo v každej normálnej ľudskej spoločnosti prichádzať budú), však možno len prijatím tejto zodpovednosti. V praxi to znamená využiť zastupiteľskú demokraciu a jej kontrolné mechanizmy a predložiť po tvrdej práci seriózne riešenia na ich zlepšenie.
Organizátori protigorilovských protestov napríklad sľubujú konštruktívne riešenia a konkrétne tézy už tento týždeň. Sme veľmi zvedaví. Zatiaľ nič moc.
