Keď mám dva roky a kiahne, v karanténe spálne správcovského bytu sirotinca v Modre si pospevujem Jaj, Dudka, Dudička. Keď mám dvadsať, v bratislavských viechach si ironicky a parodicky spievame Dedinka v údolí. Vtedy sme sa ešte mohli pozrieť na živého interpreta oných šlágrov, ale my „filozofi“ sme operetu podceňovali a uprednostňovali všetky generálky a premiéry činohry.