Keby úradom išlo na internete len o odhaľovanie pirátskych kópií, ťažko by sa dalo namietať. Je však neprijateľné, aby sme im odovzdávali svoje digitálne životy.
Lomoz spôsobený zmluvou ACTA je typickým príkladom konceptu „oni“ a „my“. „Oni“ chcú zaviesť cenzúru internetu a „my“ sa proti tomu musíme brániť.
Je to samozrejme oveľa zložitejšie. Už aj preto, že nie je úplne jasné, kde končia „oni“ a začíname „my“. Ale nič to nemení na tom, že samotná existencia tajne dohodnutej zmluvy ACTA ukazuje tendenciu západnej civilizácie degradovať dobrovoľne svoju vlastnú slobodu a demokraciu.
Stop lacným teplákom z Číny
Vyspelé krajiny musia brániť koncept duševného vlastníctva, pretože ten je asi ich poslednou konkurenčnou výhodou proti zvyšku sveta. Ekonomický vzostup Číny a ostatných je založený nielen na lacnej práci pre nadnárodné firmy, ale aj na tolerovaní či priamo podpore falšovania západného tovaru.
Dnes je Čína ekonomickou veľmocou, ktorá pomáha zachrániť európsku menu a v najbližších rokoch bude viesť s USA boj o globálnu dominanciu. Každý asi súhlasí s tým, že západné krajiny musia bojovať o to, aby čínske firmy napríklad nesmeli chrliť do sveta lacné tepláky so značkou Adidas. Ide predsa o produkt, do ktorého vývoja a marketingu investoval Adidas (či akákoľvek iná firma) mnoho peňazí.
A to platí i o elektronike, liekoch a množstve ďalšieho tovaru. Väčšina z nás sa nepozastaví nad tým, keď sa po takom tovare bude pátrať, keď sa bude konfiškovať a ničiť a keď jeho predajcovia budú čeliť trestnému stíhaniu.
Presne to chce uľahčiť či umožniť obchodná zmluva ACTA. A keby zostalo pri falzifikovanom tovare, možno by sa proti nej objavilo zopár demonštrácií odporcov globalizácie či ľavicových radikálov, ale určite by nemali masový rozmer.
Tak ako teraz. Môžeme tipovať, že by väčšine ľudí neprekážalo ani to, že zástupcovia štátov dohodli zmluvu tajne a za zatvorenými dverami.
Prečo to zrazu tak prekáža? K boju výrobcov proti falšovaniu značkového tovaru sa pripojili producenti tovaru nehmotného, teda najmä umeleckého obsahu. Z ich pohľadu to bol geniálny ťah.
Sme zasa pri koncepte „my“ a „oni“. Čo sa týka teplákov či antibiotík, sme „my“ západnými mozgami, zatiaľ čo „oni“ sú lacnými výrobcami z Východu, premenenými na falšovateľov. Ale pozor, keď pôjde o filmy či o hudbu, mení sa ACTA na nástroj boja proti „vnútornému nepriateľovi“. „Oni“ sú odrazu z väčšej časti ... „my“.
Nevieme, kde sa v západnej spoločnosti vzala taká vysoká miera tolerancie k sledovaniu pirátsky skopírovaných filmov či k počúvaniu pirátsky skopírovanej hudby. Nepochybne to má niečo do činenia s pohľadom na umeleckú tvorbu, ktorú i z historických dôvodov nepovažujeme za normálnu zárobkovú činnosť.
Filmový a hudobný priemysel podcenili nástup nových technológií. Lepšie povedané domnievali sa, že svojich zákazníkov „vyhrajú“ vďaka tomu, že vždy budú môcť ponúknuť vyššiu kvalitu. Šoubiznis urobil chybu, keď predpokladal, že počítače nikdy „nezaplnia“ obývacie izby. Lenže v tom sa osudovo zmýlil.
Domorodci a prisťahovalci
Všetko sa zmenilo na prelome storočia, s rozšírením digitálnych formátov, ktoré umožňovali záznam hudby i videa v úplne porovnateľnej kvalite. Vydavateľské firmy na to nedokázali primeraným spôsobom zareagovať. Na rozdiel od technologických spoločností (hlavne Apple, Amazon či Netflix), ktoré dokázali ponúknuť nové obchodné modely. V podstate len vďaka nim sa trh s hudbou a filmami celkom nezrútil.
V tejto situácii vyrástla v deväťdesiatych rokoch minulého a v prvej dekáde tohto storočia generácia, ktorej sa niekedy hovorí „digitálni domorodci“. Sú nepretržite na internete, hudbu počúvajú z prehrávačov či z mobilných telefónov, na filmy sa pozerajú na displejoch notebookov či monitoroch počítačov.
Nerobí im problém pracovať s počítačovými formátmi tak, aby napríklad raz mohli sledovať film v mobilnom telefóne a inokedy priamo televíziu v obývačke. Keď dospievali, nikto im nepovedal, že sťahovanie filmov je nesprávne, pretože väčšina nás dospelých ani nevedela, čo vlastne robia.
Od detí sa nákaza čiastočne preniesla na ich rodičov. Ide o generáciu dnešných tridsiatnikov a štyridsiatnikov, ktorí sa zas niekedy nazývajú „digitálnymi prisťahovalcami“. Technike nerozumejú tak dokonale ako ich deti, ale naučili sa to. Vnímajú rozdiel medzi obsahom využívaným „legálne“ a „nelegálne“, a mnohí pripustia i to, že ten „nelegálny“ sledujú s určitými výčitkami svedomia.
No a zásluhou toho všetkého sme tam, kde dnes sme: v dospelej populácii do päťdesiat rokov podľa všetkých prieskumov prevláda názor, že sťahovanie nelegálneho obsahu je viac či menej ospravedlniteľné a že postihovať tých, čo taký obsah „len“ konzumujú, nie je správne. Trestať sa majú nanajvýš tí, ktorí nelegálny obsah šíria, či ešte skôr len tí, ktorí na tom zarábajú.
Je to logické, pretože keby sa zákony sprísnili voči konzumentom, bude prakticky v každej rodine v západnej civilizácii aspoň jeden „zločinec“. Také právo je nepresaditeľné a nevymáhateľné, ale práve tak nemôžeme prijať ani snahy toto správanie „legalizovať“, a to s odôvodnením, že na voľné šírenie umeleckej tvorby existuje akési pofidérne právo. Samozrejme, že neexistuje.
O Beatles ani Rolling Stones neprídeme
Šoubiznis a jeho kultúra celebrít je „dieťaťom“ nesmierneho rozvoja médií v dvadsiatom storočí. Predtým bola umelecká tvorba skôr finančne podhodnotenou alebo celkom neohodnotenou činnosťou. Nedá sa vylúčiť, že rozvoj médií v 21. storočí dostane tvorcov do novej situácie.
Ale určite to neznamená, že tí, ktorí chcú tvorbou niečo oznámiť, na to nebudú mať príležitosť. Ak by sme mali použiť príklad z populárnej hudby, tak neprídeme o nový Beatles ani o Rolling Stones, ale možno nevzniknú marketingové projekty typu Spice Girls. Nech sa každý rozhodne, či je to škoda.
Prečo mediálne spoločnosti namiesto hľadania nových obchodných modelov stále žiadajú represie? Našli ochotných „spolupáchateľov“ v politikoch. Nie že by im tak veľmi záležalo na vymáhateľnosti autorských práv pri umeleckých dielach, ale pochopili, že tento boj – z hľadiska práva spravodlivý a správny – môže byť cestou k väčšej regulácii internetu.
Vyzlečení v digitálnom svete
Tým sa vraciame k tvrdeniu, že ACTA je ďalším krokom, ktorým by sme sa mohli zbaviť časti slobody na úkor akéhosi bezpečia či legality. Už sme obrazne ustúpili teroristom a nechávame sa dobrovoľne vyzliekať donaha na letiskách. Teraz od nás politici budú chcieť, aby sme v záujme záchrany šoubiznisu pokračovali vo vyzliekaní i v digitálnom svete.
Problém je, že do digitálneho sveta sme v posledných desiatich až dvadsiatich rokoch premiestnili doslova svoje kompletné životy. Svoje tajomstvá, slabiny i silné stránky, najsúkromnejšie veci. Každý môže namietnuť, že sme to nemali robiť.
Ale stalo sa a je neprijateľné, aby sme – preventívne či v prípade nejakého podozrenia z porušovania autorských práv – odovzdávali svoje digitálne životy úradom. Vieme dobre a viackrát sme sa presvedčili, ako s dôvernosťami štát nakladá.
Nie je vôbec jasné, či obchodná zmluva ACTA a z nej vyplývajúce úpravy legislatívy povedú k odstráneniu pirátstva. A pirátstvom v tomto prípade rozumieme cielenú činnosť vedúcu k šíreniu nelegálne skopírovaného obsahu s cieľom zisku.
Vieme, že títo ľudia vedia maximálne využívať nové technológie i mnohoznačnosť zákonov na to, aby sa pohybovali v sivej zóne nejasného práva. Budú sa tam cítiť komfortne i po tom, čo sa zákony zmenia a sprísnia.
A vieme isto, že sa zmenší sloboda nás ostatných.
(Autor je novinár)
