Fond československej kinematografie obsahuje mnoho snímok, ktoré vďaka svojim myšlienkovým východiskám a umeleckých kvalitám rozširovali priestor nezávislého kritického myslenia a stávali sa tak pravdivou reflexiou človeka a doby. K tvorcom spoluurčujúcich vývoj československého povojnového filmu patrí i Ladislav Helge.
Knihu o jeho filmárskom diele pre vydavateľstvo Host fundovane pripravil Petr Bilík. Jej prvá časť predstavuje jednotlivé filmy so zreteľom na kultúrny, politický a spoločenský kontext. Druhú časť tvorí rozhovor s režisérom.
Bdelí ideológovia
Ladislav Helge (1927) začínal ako asistent režiséra Jiřího Krejčíka, od neho potom všetky cesty viedli k vlastnej práci. Filmu sa venoval do začiatku normalizácie. Stratil zamestnanie a po sérii výsluchov u ŠtB, z existenčných dôvodov, komplikovaných vážnym ochorením dcéry, podpísal Antichartu. Vďaka tomuto ´pia fraus´, ktoré sám sebe nikdy neodpustil, smel pracovať v Laterne magike. Po novembri ´89 sa angažoval v obnovenom Filmovom a televíznom zväze, chvíľu pôsobil ako vedúci Katedry réžie na FAMU a dúfal, že sa vráti k filmu.
Okolnosti napokon rozhodli inak: nakrútil len tých sedem filmov v dekáde 1957 až 1967, desať predlôh sa nerealizovalo. Ani scenár Horečka, ktorý vychádzal z románu Karla Pecku, opisujúceho skúsenosť väzňa z československých táborov. Film sa mal začať nakrúcať 21. augusta 1968. O jeho osude rozhodla okupácia Československa, emigrácia hlavného predstaviteľa Jiřího Sýkoru (známeho z filmov Vtáčkovia, siroty a blázni, Kristove roky či Slávnosť v botanickej záhrade) a ďalší vnútropolitický vývoj v krajine.
Helge debutoval snímkou Škola otců, ktorá – tematizujúc konflikt kladného socialistického hrdinu s deformovanými všeobecnými pomermi – predznamenala jeho ďalšie filmy výrazného etického posolstva, nakrútené metódou kritického a neskôr psychologizovaného realizmu. Písal sa rok 1957 a proklamácia proti „vulgarizácii umeleckej tvorby“, prijatá ÚV KSČ na začiatku dekády, neprestala platiť.
Istá kádrovacia komisia ešte na prelome 50. a 60. rokov „rozpútala ideologickú diskusiu“ na tému džínsy, keďže František Vláčil prišiel na previerku v „imperialistických nohaviciach“. Štefan Uher v knihe Ostře sledované filmy Antonína J. Liehma spomína, že tajomníkovi KSS Bacílkovi prekážalo vo filme Slnko v sieti okrem skepsy i zatmenie slnka. Videl v ňom totiž súmrak komunizmu.
Odhaľovanie pravej tváre
Ďalšie Helgeho filmy Velká samota (v hlavnej úlohe s Júliusom Pántikom), Bez svatozáře, První den mého syna a Stud (opäť s Pántikom) boli prihlásením sa k zápasu o umeleckú a občiansku slobodu zoči-voči diktátu ideológie. Sprostredkúvali poznanie, že ideály sa zmenili na frázy, že zostalo argumentačné znehybnenie, rutina, túžba po moci a morálna rozvrátenosť. Na druhej strane kompromisníctvo, apatia i hanba za vlastnú rezignáciu.
Popri existenciálnych pocitoch odcudzenia a osamelosti mladého človeka, ktorý sa čoraz častejšie nezmestil do budovateľského kolektívu, zaznievajú v Helgeho posledných filmoch, hoci tlmene, pochybnosti o uskutočniteľnosti jednej utópie. Helge veril v „inšpiračné možnosti“ práve Studu, no „Pražská jar ho predbehla najmä publicistickou kritikou, čo sa valila zo všetkých strán“, nuž sa jeho snímka takmer stratila v tom množstve hlasov obrodného demokratizačného procesu.
Súbežne s filmovaním neustával Helge v organizačno-politickej činnosti. Od roku 1965 vo funkcii tajomníka Filmového a televízneho zväzu vzdoroval pokusom o diskrimináciu i likvidáciu slobodnej filmovej tvorby, ktorú vtedy predstavovali diela ako Sedmikrásky, O slavnosti a hostech či Hoří, má panenko. Aj jeho zásluhou sa do konca roku 1969 podarilo nakrútiť viacero dovtedy neuskutočniteľných filmov: Žert, Ohlédnutí, Skřivánci na niti, Smuteční slavnost, Ucho.
V úsilí o objektívnosť si aj dnes zachováva nadhľad a kritický odstup, keď hovorí o minulej dobe, o ľuďoch, filmoch a o sebe: „Výkyvy kritickej priazne sú mojím osudom. Vďaka prvým filmom som sa stal miláčikom kritiky, potom prišli pochybnosti, ktoré však celkom korešpondovali s mojimi vlastnými pocitmi.“ Patrí k osobnostiam českej kultúry, ktoré svojím umením pomáhali formovať občianskosť. Napriek omylom i zlyhaniam. Taký bol a je občan Ladislav Helge.
Ladislav Helge
Narodil sa 21. augusta 1927 v Prahe.
Totálne nasadený v rokoch 1944 a 1945.
V roku 1947 prvýkrát angažovaný ako zamestnanec Filmového štúdia Barrandov.
Asistent Jiřího Krejčíka v roku 1948 pri filmoch Ves v pohraničí a Svědomí a v roku 1954 pri filme Frona.
V roku 1955 spolupráca na scenári a prípravných prácach filmu Dobrodružství na Zlaté zátoce.
V dekáde 1957 až 1967 réžia filmov Škola otců, Velká samota, Jarní povětří, Bílá oblaka, Bez svatozáře, První den mého syna a Stud (v hlavnej úlohe s Júliusom Pántikom – na snímke).
Predseda koordinačného výboru tvorivých zväzov v rokoch 1968 až 1970.
Od roku 1971 z politických dôvodov vyhodený z Barrandova, do roku 1977 pracuje vo viacerých robotníckych povolaniach, trvalejšie ako poštový úradník.
V roku 1995 vedúci Katedry réžie na FAMU.
Laureát Ceny Vladislava Vančuru za celoživotný tvorivý a mravný prínos v oblasti českej kinematografie.
