Najprv Gorila, potom Sasanka a napokon ešte aj Matovičova psychopatia. „Ako keby to zrežíroval Lars von Trier!“ hovorí mi kamarát do telefónu a ja myslím, že výstižnejšie sa to ani pomenovať nedá.
Ako keby nám niekto dômyselne a o to manipulatívnejšie strčil hlavu do záchodovej misy a neostáva nič iné, než sa na to pozerať.
Treba uznať: tento môj kamarát na lep Matovičovým osobnostiam ako jediný z môjho okolia vôbec neskočil. Niečo mu na tom smrdelo od začiatku. Keď Matovič plakal od dojatia pri predstavovaní kandidátky nezávislých osobností (pamätáte sa? Treba si pripomenúť!), tento môj kamarát povedal iba: „Fuj.“
My ostatní sme, samozrejme, verili. A nie je na tom nič zlé, ak človek verí, že môže byť lepšie, že do politiky môžu vstúpiť ľudia, ktorí majú dobré úmysly a zásadné postoje. Len sa zas ukázalo, že asi nie takto zázračne a ľahko. Na kandidátku niekoho cudzieho, kto sa od začiatku správa trochu čudne.
A teraz všetci ľudia okolo mňa blúdia s tou večnou otázkou: voliť či nevoliť? „Či proti moru bied sa chopiť zbrane a ukončiť to vzburou?“ Hodiť tam tú prázdnu obálku?
Aj mňa úplne dorazili Sulíkove esemesky. Už len fakt, že niekto, kto sa tak zásadne postaví celej skorumpovanej euroúradníckej elite a jej celoplošnému rozkrádaniu, si zároveň vypisuje líbesbrífy s niekým, kto stojí za pezinskou skládkou a bohvie čím všetkým, je neuveriteľná informácia a nedá sa strčiť za klobúk. Bez ohľadu na obsah tých správ. The dark side of the moon. Je to ako uvidieť čiernu dieru v niečej hlave.
