Francúzsky filozof Michel Foucault v jednej zo svojich štúdií rozlišoval medzi malými izolovanými spoločenstvami na pobreží mora a malými izolovanými spoločenstvami v horách vo vnútrozemí.
V tých prvých nikdy človek nevedel, aká loď sa objaví na obzore, prichádzali ľudia, tovary a idey z rôznych končín, čo napriek geografickej izolovanosti podporovalo otvorenosť a schopnosť vytvárať vzťahy s inými kultúrami, pracovať s novými informáciami, preskúmavať vlastné skúsenosti a konfrontovať ich s inými.
V tých druhých prichádzalo menej ľudí, tovarov a ideí odinakiaľ, a ak prišli, vždy len tým jedným úzkym chodníkom hore údolím, všetci sa navzájom poznali a nedochádzalo často ku konfrontácii etablovaných právd a zvykov.
No a práve takéto horské spoločenstvá, kde sa vlastne všetci poznajú, práve pre svoju uzavretosť a zabehanosť oveľa ľahšie prepadajú paranoji, ak sa z ničoho nič udeje niečo nezvyčajné, ako prímorské spoločenstvá, kde sú ľudia zvyknutí vyrovnávať sa s inakosťou.
Špióni na každom rohu
Dnešné globálne prostredie je plné nezvyčajných udalostí s vysokou dynamikou počnúc nikým neočakávanou hĺbkou finančnej krízy cez arabskú jar až po meniacu sa bezpečnostno-politickú situáciu v Európe. V tejto situácii Slovensko vykazuje znaky parochiálnej paranoje horského typu.
Hoci sú voľby predo dvermi, tak sa tu namiesto skutočnej politiky na každom rohu hľadajú chimérickí špióni, namiesto politických argumentov sa ľudia posielajú na detektor lži. A to sa deje v štáte, ktorý sa ešte pred pár mesiacmi staval do roly majáka, ktorý chcel ukazovať cestu poblúdenému zvyšku Európskej únie vraj neschopnému nájsť recepty na krízu eurozóny. Roztriasli a rozsypali sme sa ako zle uhnetený tvarohový koláč.
Situácia politického rozpadu
Stav našej demokracie je okrem iného reálnym problémom, napríklad pre ďalšiu udržateľnosť nášho zahraničnopolitického postavenia. Ako ukázala nedávna štúdia kľúčového európskeho zahraničnopolitického think-tanku Európskej rady pre zahraničné záležitosti, Slovensko zatiaľ dokáže byť v zahraničnej politike únie lídrom v jedinej oblasti a to vo sfére podpory demokratizácie krajín takzvaného východného partnerstva.
Ako však môžu aktéri z našej vládnej i mimovládnej sféry efektívne pokračovať v podpore demokratizácie v zahraničí, ak sa fungovanie vládnutia a demokratickej správy vecí verejných u nás dostali do stavu, v akom sú? S akou kredibilitou môžu naši experti odovzdávať skúsenosti pri transformácii bezpečnostného sektora v Montenegre či pri zavádzaní demokratického vládnutia v Tunise?
Situácia politického rozpadu, ktorého sme u nás svedkami, súvisí so slabosťou našich demokratických inštitúcií. Platí tu precízna poznámka Václava Havla pred pár rokmi, že u nich (i u nás) síce existujú demokratické inštitúcie, ale chýba im demokratický duch.
Vedie to k náhodnosti a nepredvídateľnosti vo fungovaní nášho politického systému, kde sa namiesto zažitých pravidiel riadime či podriaďujeme často iba svojvôli niekoho, kto v rozhodujúcich situáciách hrozivejšie kričí.
Záhradnícky prístup
Radikálne zmeny, po ktorých s pochopiteľnou frustráciou v kričiacom hlase volali ľudia na námestiach, však tiež nie sú pre rozvoj našej demokracie vhodnou alternatívou. Len by sa tým prehlboval existujúci rozpad. Dnes je skôr potrebný záhradnícky prístup k rozvoju vinice našej demokracie.
Ako hovoril v predminulom storočí jeden z otcov liberalizmu John S. Mill, pri zmenách v politickom usporiadaní nejde len o zmeny vo formálnych pravidlách, ale aj o vplyv na „mysle ľudí, na ich morálne a intelektuálne kvality, ako aj na ich identitu a identifikáciu toho, kam patria“.
Toto zahŕňa širokospektrálne procesy zmien v oblastiach, ktoré sa zdanlivo politiky priamo netýkajú, teda napríklad v skvalitňovaní vzdelávania či vo vytváraní priestoru a motivácie pre občianske aktivity. Takéto kultivovanie občianstva by znížilo riziko paranoidných rozpadových reakcií v našom politickom systéme.
Autor je riaditeľ Ústavu európskych štúdií a medzinárodných vzťahov FSEV UK
Autor: Jozef Bátora
