Lietadlom to z Viedne do Tokia trvá 11 hodín a 50 minút. Je to dlhý, naozaj dlhý let. Mnohí pasažieri uprednostňujú sedadlo pri uličke, ľahko vybehnú na toaletu. Ja sedím najradšej pri okne. Tam nemusím dávať pozor na to, či mi netrčia nohy do uličky, či nezavadziam letuške, keď vezie kontajner s jedlom a, samozrejme, môžem mať v spánku hlavu opretú o stenu lietadla.
Nepoznám lepšiu náplň počas dlhého letu, než je spánok. Tentoraz však na sedadle predo mnou spalo bábätko. Neodvážil som sa preto ani len zažať svetlo a čítať si, aby som ho nezobudil. Asi osem hodín som si aj ja pospal, a keď som sa zobudil, všimol som si jednu vec.
Na monitore umiestnenom na operadle každého sedadla sa zobrazuje mapa letu. Tentoraz sme leteli ponad Čínu. Potom ponad Južnú Kóreu a oceán smerom k západnému Japonsku k ostrovu Kjúšú a potom na sever pozdĺž Japonského mora a popri hore Fuji na letisko Narita. Obyčajne vedie let z Európy do Japonska ponad Sibír v Rusku a potom krížom cez Japonské more, až dosiahneme severné Japonsko. Táto trasa sa používa od čias rozpadu Sovietskeho zväzu. Nová trasa ma preto prekvapila a bol som zvedavý, čo sa stalo.
Zatelefonoval som do leteckej spoločnosti. Jej pracovníčka mi situáciu vysvetlila takto: "Trasa letu môže byť niekedy upravená vzhľadom na vzdušné prúdy a aj z iných dôvodov. O trase letu je rozhodnuté ešte pred vzlietnutím, ale pasažierov dopredu neinformujeme."
To je škoda. Aj nabudúce by som si kúpil letenku na tú istú trasu, keby som to vedel vopred, pretože výhľad to bol nádherný. V čase, keď sme leteli nad Čínou, práve svitalo a my sme smerovali na východ. Keď sme sa priblížili k Japonsku, videli sme nádherný východ slnka. Keď lietadlo zamierilo smerom do vnútrozemia Japonska, leteli sme neďaleko hory Fuji, ktorá je vysoká 3776 metrov a teraz je pokrytá snehom. A potom sme leteli ponad Tichý oceán. Lietadlo sa nakoniec zvrtlo a vrátilo sa oblúkom na letisko Narita. Bol to nádherný let s úžasným výhľadom na horu Fuji. Mal som veľké šťastie.
