Duní Dunaj a vlna za vlnou sa valí / po kaviarenských oknách ako po plátnach kín. / Ten film sme milovali / už keď sme boli malí. / V nijakom kine na svete sa nehrá krajší film.
– spieva sa v piesni Bratislavská káva, zhudobnenej Jaroslavom Filipom, a mňa teší, že sa mi do jej textu podarilo zamontovať citát zo slávnej básne Sama Chalupku Mor ho.
Keď sme boli gymnazisti, vedeli sme tú báseň naspamäť. A nielen tú, ale niekto aj Branka, iný zas Turčína Poničana, Žiaľ, Bolo i bude, Valibuka. Alebo napríklad báseň Sen.
Keď som pásol na poľani, / pozaspal som o svitaní; / slnko horou zasvietilo, / milý môj sen rozplašilo. //
Keby vedel, kde to leží, / kam to tá noc ráno beží: / letel by ta ako strela, / vrátiť by sa mi musela. //
Zdalo sa mi vo sne, zdalo: / dievča moje ma čakalo, / čakalo ma s pekným pierkom / na záhrade pod večierkom. //
A za dvermi na rozluku / podalo mi pravú ruku, / a z tej ruky prsteň zlatý, / na závdavok lásky svätý. //
Zdalo sa mi zase, zdalo: / dievča moje so mnou stálo; / stálo so mnou jedným párom / v Božom dome pred oltárom. //
