Kauza kandidátky číslo 5 – Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti – vôbec nie je zložitá.
Igorovi Matovičovi po pár týždňoch docvaklo, že: 1. nezávislé osobnosti majú väčšiu spoločenskú vážnosť i dôveru verejnosti ako on, 2. nebude si môcť na nich pestovať svoje za rok a pol v politike neúnosne nafúknuté ego, lebo sú nezávislé aj od neho a, last but not least, 3. frajerina, s akou sa vo voľbách 2010 prekrúžkoval z posledného miesta kandidátky SaS do parlamentu, druhý raz vyjsť nemusí.
Tak si vymyslel tú perfídnosť s detektorom lži a kalkuloval: ak tí ľudia na detektor pôjdu, má ich nezávislosť v hrsti, ak odmietnu, budú apriórne podozriví z lásky ku korupcii. (On už nemusí ísť ani do New Yorku, ani do Hornej Maríkovej, k podplácaniu sa priznal aj bez detektora.)
Celý projekt Matovičovej kandidátky bol od začiatku kontroverzný a riskantný. Spoločný výskyt ľudí, ktorí v normálnom živote nemajú najmenší dôvod ocitnúť sa vedľa seba, mi príliš nekonvenoval, no štyroch z nich som si bez problémov vedel vybrať a to bol aj argument pre moje voličské rozhodnutie. Žiaľ, pravdu mal istý môj známy, ktorý mi na to povedal: „Výťah je to možno dobrý, no liftboy asi nie je celkom v poriadku.“
