Vychádzal totiž z dosť rozšíreného presvedčenia mnohých straníkov, že kradnúť, podfukárčiť, tunelovať, dať sa korumpovať či vydierať pre stranu nie je hriech ani zlodejčina. To je chvályhodný čin, hodný úcty a uznania straníkov.
Pre stranu i krajinu
Vychádzajú predsa z presvedčenia, že naša strana vznikla a pracuje pre blaho Slovenska. Čo je dobré pre našu stranu, je dobré aj pre Slovensko. Peniaze, prostriedky pre ňu získané budú predsa použité v prospech Slovenska, v prospech dobrej veci. Tu nejde o nijaké osobné obohacovanie sa, čo by bol hriech a zatratenia hodné svinstvo. Tu ide o vyšší princíp.
Tie zákony a predpisy, ktoré to hodnotia inak, sú v podstate v poriadku, lebo jestvujú aj iné strany, než je tá naša a tým už nejde o blaho Slovenska, ale o parazitovanie na našom politickom systéme. Keď ich predstavitelia kradnú a dajú sa korumpovať, nerobia to pre Slovensko, ale proti nemu, bez ohľadu na to, či to ide do ich, alebo do partajného vrecka.
Preto ich treba prísne sankcionovať. My iba musíme byť dostatočne bdelí, aby sme ich odhaľovali, a dostatočne rafinovaní, aby sa nám na náš „sponzoring“ neprišlo. A keď sa naň nedajbože príde, treba len zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať.
Dvojaký meter
Problém je iba v tom, že takto uvažuje mnoho strán, ak nie všetky. Gorila iba preukázala, že Fico v tom nie je sám. Všetky, ktoré prijali toto kritérium dvojakého metra, postupujú rovnako amorálne, teda sú rovnako zlé. Podľa klasického Kantovho mravného imperatívu má človek konať tak, aby to bolo prijateľné pre všetkých. Mravný imperatív pre politikov by mal byť ešte o čosi prísnejší. Mali by konať tak, aby to bolo vzorom pre všetkých.
Keby sme aj vynechali osobné obohacovanie sa v našom prehnitom korupčnom systéme a nevšímali si majetky pokladníkov strán, zostane rakovina, ktorá sa týmto stranám zažrala do kože i útrob. Nejde predsa len o „všimné“, o „protislužby“ a zaviazanosť voči utajeným sponzorom a donátorom. Ide o systém, ktorý sa tým do strán zaviedol. Zaviazanosť zhora sa premietla aj do zaviazanosti zdola.
