Rokovanie širšieho vedenia SDKÚ vo Zvolene malo priniesť odpoveď na otázku, ako sa strana vyhne pádu mimo parlamentu.
Namiesto toho iba znovu predviedlo, prečo vlastne bývalý líder pravice bojuje o svoje parlamentné prežitie: lebo rovnako ako HZDS ani SDKÚ už dávno nemá predsedu, ale predseda má stranu. Tá ho chce nasledovať až do jeho i svojho politického konca.
„Prijmem akékoľvek vysvedčenie, ktoré mi ľudia dajú po voľbách, ale nemienim tento boj dopredu vzdať,“ vyhlásil Mikuláš Dzurinda, čím definitívne urobil z blížiacich sa volieb plebiscit o sebe samom. Plebiscit, v ktorom on nemôže vyhrať a strana ho nemôže neprehrať.
Pasivita a útrpnosť, s akou jeho rozhodnutie prijali ľudia z užšieho i širšieho vedenia strany, bola neskutočná. Je neuveriteľné, že sa vo viac než stočlennom zhromaždení nenašiel nik, kto by Dzurindovi pripomenul, že keď ide o osud strany, alebo dokonca o „dobrý výsledok pre Slovensko“, tak by ho predovšetkým predseda strany nemal ohrozovať.
Ak otázku „To naozaj už strácame vieru, že v tejto krajine môže vládnuť aj niekto iný ako Robert Fico?“ kladie kolegom i verejnosti politik, ktorý urobil pre stratu tejto viery viac než ktokoľvek iný, tak už aj nemalá časť jeho bývalých voličov to môže považovať za drzosť a provokáciu.
Starý volič SDKÚ, ktorý utrpel prvý knockout pádom Radičovej vlády a druhý spisom Gorila, nedostal vo Zvolene nič, čo by ho mohlo ako-tak voličsky prebrať k životu. Vyhlásenie Lucie Žitňanskej, že ak dostane dôveru voličov, tak sa po voľbách bude uchádzať o post predsedníčky, Dzurindovi a Miklošovi vôbec nepomohlo, ale zato jej uškodilo.
Odhalilo totiž, že koná v zhode s nimi a že pre aktuálne posilnenie Dzurindovej pozície je ochotná prisľúbiť, že po voľbách bude kandidovať hoci aj proti nemu. Jej tvrdenie, že „tri týždne pred voľbami nie je čas na vážne zmeny v strane“, nemožno brať vážne, lebo na zmeny je vhodný čas iba pred voľbami. Po nich môžu zmeny pomôcť strane asi tak, ako nebohému teplý kabát.
Rýchlosť, s akou stráca Ivan Mikloš úroveň a glanc, je ešte závratnejšia ako prepad preferencií celej strany. Ak politik, ktorý po páde vlády dlhé mesiace Richardovi Sulíkovi i SaS pripomínal ich nulový koaličný potenciál, náhle volá po spojení štyroch stredopravých strán ako jedinej alternatíve proti Smeru a sľubuje, že urobí všetko, „aby takáto alternatíva mala šancu“, nemá žiadnu šancu, aby si z neho Sulík a SaS nerobili žarty.
Záverečnú, oficiálnu časť volebnej kampane začala SDKÚ najhoršie ako mohla. Ak sa po marcových voľbách dostane do parlamentu, tak nie vďaka tomu, ale napriek tomu, čo v kampani robí.
(Autor je politický komentátor Trendu)
Ponaučenie, že ľudia si zaslúžia istoty, si SDKÚ zjavne neosvojila, píše Lukáš Fila
Čítajte zajtrajší komentár (piano) >>
Škandál na finančnej správe je presne to, čo kampani SDKÚ k perfektnosti ešte chýbalo, píše Peter Schutz.
Čítajte zajtrajší komentár (piano) >>
Trestať Rusov v Lotyšsku za históriu je nemorálne a trvalo neudržateľné, myslí si Peter Morvay
Čítajte zajtrajší komentár (piano) >>
