Čakanie na rozhodnutie spravodlivých súdov vo významných kauzách sa stáva výsmechom spravodlivosti. Zverejnenie textov s pracovným názvom Gorila uvoľnilo emócie, ktoré priviedli na námestie tisíce ľudí. Okrem toho sa tisíce ďalších utvrdili v konšpiračnom presvedčení, že politický boj na verejnosti je len divadlo pre jednoduchšie publikum. Podstatné rozhodnutia sa odohrávajú niekde inde.
Príbeh konšpiračného bytu, v ktorom Robert Fico podľa spisu Gorila počas debaty pil kolu so šéfom finančnej skupiny, alebo zverejnenie Sasanky, podľa ktorej Richard Sulík ešte ako predseda parlamentu konzultuje s podnikateľom, ktorého meno je spojené s operáciami na hranici zákona a možno aj za ňou. Do akej miery je konanie obidvoch partnerov v diskusii s ústavnými činiteľmi legálne alebo nelegálne, majú posudzovať slovenské súdy.
V súvislosti so zaužívanou praxou nechať preveriť transparentnosť procesov, v ktorých sa objavili pochybnosti, Najvyššiemu kontrolnému úradu, generálnej či špeciálnej prokuratúre alebo vyšetrovateľom a pri pohľade na dve desaťročia budovania demokratických pravidiel v našej spoločnosti je jedno takmer isté: aj prípady, v ktorých bola pri pohľade zvonka vysoká pravdepodobnosť, že zákon bol porušený, ostali v koncovke nedoriešené alebo na ne doplatili malé ryby.
Najflagrantnejšie prípady podozrivé zo zneužitia právomocí verejného činiteľa boli dokonca aj napriek bohatému dôkazovému materiálu odložené vyhlásením čudných amnestií. Takéto „rozuzlenie“ sa dá očakávať aj v prípade Gorila. Sasanku už Richard Sulík „vysvetlil“.
Koho chránia súdy
Paradoxne: Nicholsonova nevydaná kniha a únos Kováča mladšieho majú niečo „spoločné“ – protektívne konanie slovenských súdov v záujme „mocných“. V jednom prípade sa súdna moc neuveriteľne rýchlo prípadom zaoberala ešte v takpovediac „predzločinnom“ štádiu a spáchaniu trestného činu má byť rozhodnutím sudcu zabránené. Dobré meno skupiny Penta musí byť chránené ešte vopred. Vraj občania si to už aj tak prečítali, a teda kniha nie je potrebná.