Cestou domov z Bratislavy k nám na vidiek vídavam behať po ceste medzi dvoma dedinami dlhej asi sedem kilometrov jedno dievča. Široko-ďaleko nikoho, okolo iba les, v ňom diviaky, srnky a líšky, auto tadiaľ presviští iba zriedkakedy. Obdivujem jej odvahu.
O jej bezpečnosť sa obávam aj preto, že na Slovensku lokálne cesty nemajú krajnice alebo chodníky pre peších či cyklistov. Keď ju obieha auto, môže to pre ňu byť veľmi nebezpečné. Keď si ja potrebujem zabehať, obyčajne idem na hrádzu k rieke Morave. Je to pár krokov od nášho domu priamo v dedine. Aj preto sa považujem za šťastného bežca.
Teraz som však v Japonsku a keď si idem zabehať v okolí maminho domu, vidím veľký rozdiel v podmienkach pre bežcov tu a na Slovensku. V Japonsku musím počas behu zastaviť na mnohých menších či väčších svetelných križovatkách, musím si dávať pozor na bicykle, ktorých frekvencia je vysoká.
Ale keď míňam v behu malé domčeky a obchodíky, vytvára to vo mne ilúziu, že bežím oveľa rýchlejšie ako v skutočnosti. V každom prípade - behám rád. Je to najzákladnejší telocvik, ktorý môžem dopriať svojmu telu. A môžem začať okamžite, rovno od prahu domu. Japonskí mestskí bežci to však vidia inak. Majú radi perfektné podmienky.
Okolo cisárskeho paláca v centre Tokia vedie päť kilometrov dlhý chodník, ktorý je už veľmi dávno obľúbenou trasou džogingujúcich Japoncov. Po práci sa biznismeni prepravia metrom do najbližšej stanice a odtiaľ prejdú na chodník okolo cisárskeho paláca, ktorý je ich obľúbenou bežeckou dráhou. V
okolitých budovách, napríklad v hoteloch, sa tomuto trendu prispôsobili a ponúkajú bežcom možnosť uložiť si veci do úschovne. K dispozícii sú aj sprchy, takže po športovom výkone rekreační bežci odchádzajú svieži a voňaví. Na tomto chodníku bežcov nebrzdia svetlá a výhodou je aj to, že táto oblasť je bezpečná, keďže pri cisárskom sídle hliadkuje polícia. Ženy-bežkyne sa o svoju bezpečnosť nemusia obávať dokonca ani večer.
