Ako som sa dočítala, francúzska vláda zrušila používanie oslovenia „slečna“ v úradnom styku. My proti slečnám ani so slečnami nebojujeme, nikdy sme si na ne nejako špeciálne nepotrpeli. V socializme pretrvávalo vo verejnom styku skôr negatívne vnímanie tohto označenia. „Slečna, slečinka“, to boli akési buržoázne prežitky.
V obraze slečny sa stelesňoval typ precitlivenej, rozmaznanej dievčiny alebo mladej ženy, ktorá sa kúpe v hojnosti, namiesto práce číta knižky, zabáva sa, študuje a je krásne oblečená a upravená. Pridával sa k tomu ešte ďalší, aj literárnou tradíciou prenášaný obraz cintľavej „panskej slečny“ v protiklade k zdravej, pracovitej, živočíšnej dedinskej deve krv a mlieko slovenského realizmu.
Náš postoj k tomuto slovu sa teda utváral nie feministicky, ale triedne. Dievčatá a ženy sa oficiálne oslovovali výrazmi typickými v istom sociálnom prostredí – „žiačka XY nech sa dostaví do riaditeľne“, „študentka AB, vy nemáte seminárnu prácu“, „súdružka, to ako si predstavujete pracovnú morálku?“, pritom bolo jedno, či je súdružka slobodná, alebo vydatá, či má do dvadsaťpäť, alebo nad päťdesiat.
