Po voľbách 2010 politici i voliči stredopravých strán jasali. Podarilo sa niečo, čo sa pár týždňov pred voľbami zdalo nereálne – tieto strany vytvorili vládnu väčšinu. Trýznivé, nejasné dusno z toho, kam sme sa vlastne za dvadsať rokov slobody dostali, sa premenilo na nádej.
Prvýkrát sme mali vládu bez komunistov, prvýkrát premiérku: populárnu kultivovanú ženu a profesorku. Črtala sa reálna šanca na presadenie reforiem druhej generácie – súdnictvo, školstvo, zdravotníctvo – ale aj viac transparentnosti v politike a verejnom živote.
Hlboký prepad
Víťazstvo malo ľahkosť balónika povolebnej noci. Na jeseň 2011 nepochopiteľne praskol. Vládu ukončila – z dnešného pohľadu – bezvýznamná peripetia, ktorá v slušnej dráme prichádza na konci prvého dejstva, dlho pred katarziou a záverečnou katastrofou (alebo happy endom). Časť spoločnosti sa v bezmocnom, ešte stále nemom úžase, hypnotizovaná pokračujúcim prepadom preferencií pozerá, ako krajina znovu naberá iný smer.
Na sklonku prvej Dzurindovej vlády v 2001 zachvátila spoločnosť zlá nálada, malaise. Bola výsledkom pomalého tempa očakávaných zmien, prílišných kompromisov v rámci širokej koalície a uvedomenia si, že spoločný nepriateľ síce zmizol, avšak jednoduché polarizované rozdelenie na „good guys and bad guys“ nefunguje, problémy ostávajú.
Vtedajšia zlá nálada sa nakoniec stala produktívna a priviedla stredopravé strany k volebnému víťazstvu, ktoré Slovensku umožnilo historický posun.
