V televíznych kriminálkach sa často vyskytne záber, v ktorom kriminalisti vtrhnú do bytu so zbraňou v ruke, prehľadávajú miestnosti a kamsi hlásia – Čisté, čisté! To znamená, že nenašli vraha ani obeť. Treba hľadať inde.
Túto scénu mám v pamäti a stále sa k nej vraciam. Možno preto, že sa mi zároveň vynorí v mysli, ako kedysi v dávnej Európe a priľahlých končinách kráčavali ulicami malomocní, zahalení, ako sa dalo, a kričali naopak – Nečistý, nečistý! Bola to výstraha a pokánie k sebe samému, aktuálne aj dnes. Ľudia sa im mali vyhýbať, aby sa nepoškvrnili.
Keď tak pozerám do novín a okolo seba, zdá sa mi, že my sme poškvrnení dávnejšie. Vybudovali sme akýsi kapitalizmus, ale demokracia sa nám nedarí. V neistote som sa pozrel do Artemidórovho Snára (druhé storočie n. l.). Píše sa tam, že keď sa nám prisnije, že sa niekto premení na zvieracie telo, treba robiť závery vyplývajúce z prirodzenej povahy tohto zvieraťa. Takéto závery patria do kapitoly poľovníctva. Ale ako teda s gorilou?
V druhom storočí po Kristovi nebolo vhodných poľovníckych prostriedkov. Dnes je to ešte ťažšie, lebo gorily sú všade chránené. Poľovník by sa azda spoľahol, že v konflikte sa gorila často bije do pŕs. A čo ak sa pritom v nej ozve svedomie? Ťažké veci! Vo zvieracej reči to možno znamená agresivitu, v jazyku kresťanskej civilizácie kajúcnosť. Tieto dve vrstvy informácií v našej spoločnosti ťažko oddeliť. Keby sme aspoň vedeli rozhýbať našu demokraciu, ale tá u nás má zväčša charakter vlády „najlepších“, ako v starom Grécku nazvali oligarchiu.
