Keď v 50. rokoch začala vysielať Československá televízia, musela zvládnuť zároveň dve úlohy.
Nestačilo jej program vytvoriť, musela ho aj dostať k svojim divákom. Obe veci boli natoľko spojené, že nemalo zmysel robiť jednu bez druhej.
Načo by bol program, ktorý nemá kto odvysielať? A načo by sa vysielalo, keby nebol program?
O šesťdesiat rokov neskôr prišla obrovská explózia obsahu. Ak by aj dnes všetci prestali vyrábať nové televízne programy, robiť novú hudbu a písať nové texty, nestačil by vám ani život Matuzalema na to, aby ste si to všetko mohli vychutnať.
V jednom sa však svet nezmenil: ak program vyrábate, zároveň ho potrebujete dostať k ľuďom. Akurát to už nie je schopná zastrešiť len jedna organizácia ako v 50. rokoch.
Prečo tie spory?
Tu niekde leží aj podstata súčasných sporov okolo autorských práv. Hádajú sa nám dve skupiny, ktoré kedysi ťahali za jeden povraz. A v tomto spore sme doteraz vždy preferovali autorov.
Naše zákony im prisudzujú výsostné postavenie. Vymyslel si niečo, aj keď to nikto nevidel? Je to tvoja vec, tu máš papier, že si s tým môžeš narábať, ako chceš a keď ti to niekto zoberie, môžeš ho zažalovať.
