Študentom slovenčiny sa zas vybavia zoznamy trópov a figúr, syntaktických či lexikálnych prostriedkov, ktoré sa musia nabifľovať, aby potom s ich pomocou pitvali už hotové žánre, ktoré utvoril niekto druhý. Táto inventarizačná fáza je však len nepatrná súčasť poznatkov v rámci štylistiky.
Autor teraz publikovaných Prednášok zo štylistiky slovenčiny Jozef Pavlovič, docent na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity, uchopuje oblasť po novom. Už zvolený názov knihy naznačuje, že pri čítaní knihy sami môžeme sledovať proces tvorby jedného zo žánrov náučného štýlu – odbornej prednášky.
Tá pri rešpektovaní odbornosti vyhradzuje si právo na subjektívnu mieru, v akej sa prednášajúci dotýka tej či inej témy, a svedčí aj o tom, že prednášajúci nie je iba „hlásnou trúbou“ doteraz nazbieraných a publikovaných poznatkov, ale s mnohými polemizuje, iné spresňuje a prináša aj vlastné, originálne a slobodné myšlienky.
Tie sa nedajú prehliadnuť jednak v teoretických východiskách (tu Pavlovič nadväzuje na idey slovenského semiotika Františka Mika), jednak v častiach knihy zameraných na prácu s textom (interpretácia), kde na rozdiel od starších štylistík zámerne vyberá súčasné nové žánre či ukážky z tvorby súčasných autorov, pretože ho zaujíma hľadanie porozumenia „tu a teraz“, a nie opakovanie rozpoznaného.
Jedným z pilierov rečníctva je nakloniť si poslucháča. Možno povedať, že táto stratégia sa vinie všetkými prednáškami. Autor si náklonnosť čitateľa/poslucháča získava okrem iného aj tým, že terminologicky a obsahovo náročnejšie témy odľahčuje „prekvapeniami“, jeden príklad za viaceré – ako špeciálny druh anotácie sa medzi útvarmi odbornej literatúry ocitá aj ťahák, ktorý je síce neoficiálny a nedovolený, ale môže byť vynikajúcou učebnou pomôckou za predpokladu, ako hovorí Jozef Pavlovič, že túto pomôcku vypracuje jej používateľ sám.
