Viedeň je už pár rokov špičkou medzi metropolami sveta v kategórii mesta s najvyšším štandardom kvality života, tak blízko Bratislavy ako Trnava. Mesto má múdry magistrát. Inak je opakované vysoké ohodnotenie nepravdepodobné.
Vo Viedni som si všimol šípky v U-Bahne označujúce smer výstupu. V mnohých iných mestách sa spoliehajú na akustiku a cestujúci sa necítia bezpečne. Maličkosť, ale poteší, a cestovatelia pridajú body. Aj Viedeň občas leží na gauči psychoanalytika Dr. Freuda, ale dá si povedať. Niekedy to zabolí, ale končí sa to šarmantne, ako inak.
Pár dní vo Viedni stačí na poviedku, ako ju napísala moja žena o Hawelkovi, Pongrátzovi a Klimatschkovi, všetko Viedenčania, a o tom, ako sa na Siebensternplatz rozprávali. Práve tam, kde z električky vystúpili dve pubertiačky a povedali: Tu by sme chceli bývať. Na skok od Mariahilfstrasse. Adlerhof naproti postavili pred sto rokmi, pošmúrne bývanie, ale pred pár rokmi hore pristavili, dá sa tam bývať a dovidieť až po Wienerwald.
Mesto má potvrdený vysoký štandard, ale ľudia sú tí istí ako všade. Tridsať minút pred príchodom IC na Westbahnhof sa dve domáce penzistky rozhodli neponáhľať sa, vlak tam končí, je dosť času vystúpiť. Rozumné rozhodnutie. Vlak sa približoval k cieľu a z pokojných penzistiek sa stali divošky, narýchlo sa poobliekali a hnali sa, aby boli prvé pri východe.
