V predvolebnej atmosfére formovanej pádom vlády, škandalóznymi informáciami zo stále neovereného spisu Gorila, nahrávkami Sasanky prevláda veľké znechutenie z politikov a politiky. Slová „nemám koho či neviem koho voliť“ počuť nielen od štandardnej skupiny nevoličov, ale najčastejšie od bývalých voličov SDKÚ, lebo strana, ktorú volili doteraz, ich sklamala.
Sú rozčarovaní a nedôveru k lídrovi preniesli na stranu ako takú. Patria v nadštandardnej miere k voličom s vyšším vzdelaním, vyššou kvalifikáciou, z mestského prostredia a dalo by sa predpokladať, že patria k menšine tých, čo dokážu svoje emócie podriadiť rozumu a nie naopak. Zatiaľ to však tak nevyzerá.
Dva dávne príklady
Pozorujúc tieto nálady som si spomenula, že obdobnú situáciu som už dvakrát zažívala v ranom období našej demokracie a zdá sa, že istý vzorec správania tu pretrváva aj po dvadsiatich rokoch. V čase rozbiehajúcej sa volebnej kampane na jar v roku 1992 som ešte mala ilúziu, že neschopnosť nazerať realisticky na politiku a vnímať ju ako zápas zla s dobrom je len dôsledkom nedostatočných skúseností s demokratickou politikou. Vtedy u pôvodných stúpencov najsilnejšej vládnej strany ODÚ-VPN prevládli pocity sklamania a frustrácie z nesplnenia nerealistických „revolučných“ očakávaní.
Nakoniec v júni 1992 ODÚ-VPN, strana ktorá položila inštitucionálne základy úspešného prechodu k demokracii a trhovému hospodárstvu, vo voľbách prepadla, získala len 4,04 percenta hlasov. Taktiež neuspela DS-ODS (s 3,31 percenta) a v parlamente tak nebola zastúpená ani jedna stredopravá, občiansky profilovaná strana. Dostalo sa tam len KDH (8,9 percenta) a maďarská koalícia MKDH a Spolužitia (7,4 percenta). Teda strany voličsky zakotvené najmä po línii identity. Tieto dve strany však nedokázali čeliť nástupu nacionálno-populistických strán s charizmatickým Vladimírom Mečiarom na čele.
Už o dva roky neskôr (september 1994) sa konali predčasné voľby. ODÚ po vypadnutí z parlamentu zanikla a jej ideovým i personálnym dedičom sa stala DS. Predvolebné preferencie jej nezaručovali vstup do parlamentu a tak časť jej voličov z obavy z prepadnutia svojho hlasu radšej podporila Jána Langoša na kandidátke KDH. Možno to bolo to 1,6 percenta voličov, ktorí chýbali DS, aby sa do parlamentu dostala. Opäť neprítomnosť takéhoto typu strany v parlamente uľahčila nástup vlády nekontrolovaného mečiarizmu. Jeho dedičstvo v podobe prepletenia ekonomických záujmov a politiky tu stále straší.
