Lezie mi na nervy, ako ľahko sa tento národ nechá obalamutiť, povedala nedávno Martina. Nie národ. Občania tejto krajiny, oponoval som. Vieš, ako to myslím, odbila ma. Vedel som. Martinu poznám niekoľko rokov. Jej hodnotový svet robí z nej skôr príbuznú
Perikla, Rousseaua či Arendtovej než ktorejkoľvek z Kollárových Slávy dcér. Cíti sa však Slovenkou. Svoje občiansky príkladné a angažované postoje v duchu najlepších humanistických tradícií považuje za národné.
Dedičia Hlinku i Clementisa
Martina je potomok niekoľkých generácií katolíckych, luteránskych a straníckych osvetárov z Liptova. Za svätých doma považovali rovným dielom Hlinku, Štefánika i Clementisa. Čakali sitnianskych rytierov, až kým sa z nich samých nestali jazdci spiaci v plnej zbroji predsudkov.
Martina je to najlepšie, čo z čechoslovakistami, fašistami, boľševikmi a divokými privatizérmi zlikvidovaných slovenských elít 20. storočia v tomto národe ostalo. Elity Martininho národa nie sú žiadni trpaslíci. Svätoplukom sa napriek nevôli jedného zo starých otcov veľmi neoháňa, ale na Mateja Bella z Očovej dopustiť nedá.
Svojím encyklopedickým dielom inšpiroval Diderota, opakuje rada. Právom. Štúr burcoval v uhorskom parlamente. Vydával noviny. Loboval medzi turčianskymi zemanmi „za tú našu slovenčinu“. Hlinka bol predsedom parlamentného klubu. V československom parlamente. Clementis bol po druhej svetovej vojne ministrom zahraničných vecí. V Masarykovej vláde štátnym tajomníkom.
