"Predovšetkým som sa musel naučiť, že ľudia bez zvláštnej príčiny, dokonca bezcieľne, sú k sebe pri každej možnej príležitosti neobyčajne krutí," hovorí Sándor Márai vo svojej knihe Spoveď mešťana a dodáva, „že táto vlastnosť vyplýva z ich prirodzenosti a neoplatí sa nad tým vzdychať“. Citát sa vzťahuje na Máraiho ako štrnásťročného tínedžera, na čas jeho pobytu v elitnom budínskom výchovnom ústave a zapadá do série výrokov a hodnotení, ktoré sa dotýkajú negatívnej stránky ľudskej povahy.
Aurelius Augustinus, známy aj ako svätý Augustín, hovorí, že ľudská prirodzenosť inklinuje k zlu. Takáto negatívna charakteristika sa však nedá chápať ako nejaký pesimistický ortieľ nad človekom, je skôr výrazom toho, že k dobru sa ľudská bytosť nedostáva automaticky a zadarmo, ale sa k nemu musí prepracovať.
Jedným z nástrojov tohto procesu je aj kultúra. Badať to dobre v tých štádiách vývinu osobnosti, v ktorých sa kultúra ešte nestala dostatočným vnútorným regulátorom ľudského správania. Nie je náhodné, že Máraiho hrozivý pocit vyvoláva mentálne nevyzreté chlapčenské prostredie, produkujúce nadradenosť, šikanovanie, zlomyseľnosť a krutosť silnejších.
