Ak metaforu pokladáme za prazáklad kultúry a ľudskej civilizácie a umenie je jedným zo spôsobov poznávania skutočnosti, poézia je náš odveký sprievodca. Metafory večne kolujú a vracajú sa ponad priestor i čas.
Preto som sa ani veľmi nezačudoval, keď sa mi pri päťdesiatinách stalo to, čo ešte v roku 1931 podľa Starého zákona namaľoval Marc Chagall: olejomaľba Abrahám prijíma troch anjelov. Do príbytku mi vošli traja mladí muži. Grécke slovo angelos znamená posol, môže mať krídelká alebo poštársky bicykel. Títo traja prišli na aute.
Intuíciou a skúsenosťou som odhadol, že to nie sú eštebáci. Eštebáci chodili dvaja a nosili kravaty. Anjeli sú vraj ako v starozákonnej legende na prieskumnej ceste do komunistických miest Sodoma a Gomora, ktorých hriech je veľmi ťažký. Prišli so mnou urobiť rozhovor pre samizdatový časopis Fragment K. Jedným z tých mužov bol Oleg Pastier. Rozhovor sme urobili a Oleg mi venoval báseň s akrostichom.
I keď sa nebožtíci odkopávajú / Váha chryzantém im nepriťaží / A možno umierali túžbou mať charakter / Neuhádneme to – slnko sa vyhrieva na zápraží. / Kalamitné roky – zátvorky bez konca / Agátom krásu znásobili / Dáme si dáme veštiť veci minulé a / Lapáliám odzvoní srdce znova / Ešte okamih – vraj trvá večne / Čas popohnal bičom lásky večné / Ísť či počkať? / Kto bude zvedavý... tak zajtra - v nekonečne...