Nebýva zvykom, aby vydavateľ vstupoval do nezávislého redakčného priestoru, ostatné mesiace ma však presvedčili o potrebe napísať text, v ktorom si, na rozdiel od redakcie, môžem dovoliť byť subjektívny, pretože nie som novinár a nežijem v redakčnej atmosfére denného kontaktu s faktami.
To mi však zároveň poskytuje určitý odstup od témy. Pokúsim sa takmer o nemožné, presvedčiť čitateľa, že na Slovensku sa nedeje nič zásadne tragické, čo by nemali za sebou aj iné krajiny a, hlavne, že rozklad viery v inštitúcie je oveľa nebezpečnejší ako celý spis Gorila zaštepený Sasankou, aj keby bol tento dokument celý autentický.
Nechcem, aby môj text vyznieval politicky angažovane, ale musím poznamenať, že najvýznamnejšie úsilie o ničenie inštitúcií, s ktorým som sa za posledné roky stretol, som zaznamenal v prevedení Roberta Fica, (aj keď v tejto kampani zmenil rétoriku a agresívny tón), keď systematicky podkopával u občanov dôveru v mediálne inštitúcie, čo sa nedá označiť inak ako nezodpovedným konaním.
Teraz prežívam podobné pocity, akoby niekto demontoval pred zrakom verejnosti funkčné inštitúcie, vieru v ktoré tak veľmi všetci potrebujeme na normálny život.
Médiá napísali počas posledných dvoch mesiacov mnoho slov o zlyhaní politikov, ale výsledkom nie je obrodzujúci pocit vyplývajúci z odhalenia praktík sveta moci, ale naopak, výsledkom je frustrácia. Nájsť alternatívu je naozaj ťažké.
Buď budú médiá vyzývať voličov k bojkotu volieb, čo je absolútne nezodpovedné, pretože rozhodne menšina (a to tá menej sofistikovaná) alebo môžu odporúčať nové strany, ktoré neprešli testom reálnej politiky alebo odporučia voliť strany s históriou a vyzvú obyvateľov, aby dali preferenčnými hlasmi najavo lídrom strán, že je čas na zmenu.
Médiá sa obávajú, že sa tieto voľby, napriek verejným protestom na námestiach, skončia zakonzervovaním súčasného stavu. Teda, že politici po tomto záťažovom teste verejnosti získajú dojem, že je naozaj dovolené všetko. Je len na politických špičkách, ako sa rozhodnú naložiť s týmto poznaním, médiá vo viere v ich racionalitu budú zodpovedne vyzývať k účasti vo voľbách.
Výsledkom predvolebnej kampane je teda frustrácia, ktorá ústi do apatie alebo do agresivity jednotlivcov. Majoritná časť spoločnosti obviňuje z tohto stavu politikov, menšia časť médiá, pretože namiesto alternatív riešenia prinášali len ďalšie nezodpovedané otázky.
Ako je možné, že spoločnosť nemá odpoveď v situácii, keď zlyhávajú politické elity? Ako je možné, že protesty na námestí vyústia do nezmyslených a nesplniteľných požiadaviek, prípadne do násilných prejavov? Prečo sa začína opäť diskutovať o tom, či nezlyhal samotný systém? Obraz politiky je odrazom spoločnosti.
Kvalita politikov nie je výrazne odlišná od kvality médií a kvality správania sa občanov. Áno, aj občania, obyvatelia tejto krajiny, majú merateľnú kvalitu svojho vlastného správania sa. Napríklad toleranciou k malej korupcii, povedzme v medicínskych zaradeniach alebo akceptáciou násilia či útokov na menšiny.
Diskreditácie zajtrajška
A teraz sa pozrime bližšie na kauzy, ktoré spôsobili tento rozvrat. Publikovanie textu známeho pod názvom Gorila na webe prinieslo bezprecedentné zverejnenie informácií, ktoré neprešli redakčným procesom. Realita nám pootvorila priezor do budúcnosti a ukázala nám model diskreditačných kampaní zajtrajška.
Web, odpočúvanie, nelegálne publikovanie informácií z intímnej sféry, vplietanie vyfabrikovaných udalostí, toto bude ten jedovatý mix, ktorým budú ľudia rozohrávajúci rôzne hry zaplavovať a otravovať naše mysle.
Materiál, ktorý ľudia čítali na webe, šokoval svojim rozsahom a priamočiarosťou. Tu začali na seba narážať dva rôzne svety, politika a médiá reprezentujúce verejný záujem.
Politickí lídri neboli schopní presvedčivo komunikovať o obsahu údajného spisu a nedokázali odpovedať na najdôležitejšiu otázku zo strany verejnosti. Je alebo nie je spis autentický? A ak áno, do akej miery zodpovedajú fakty popísané v spise pravde.
Je zrejmé, že chyba nebola len v spôsobe komunikácie, ale aj v tom, že príslušné orgány nedokázali dodnes predložiť dôveryhodné výsledky vyšetrovania, o čo sa aktuálne celkom úspešne pokúša Daniel Lipšic, aj keď jeho razantný postup vyvoláva pocit, že trochu ide o jeho predvolebnú kampaň, ale vďaka mu aj za to.
Mikuláš Dzurinda uviedol na prvej tlačovej konferencii po vypuknutí aféry Gorila, že text ani nedočítal, čo bolo vo vypätej atmosfére arogantné a pri čoraz intenzívnejšom presvedčení obyvateľov o pravdivosti informácií z údajného odpočúvania, boli tieto vety veľmi nešťastné. Toto v tej chvíli už nestačilo. Bežný a rutinný prístup lídra nebol schopný uspokojivo odkomunikovať problém, ktorý zmenil obraz predvolebnej kampane.
Na druhej strane vyvolali reakcie politikov až buldočiu aktivitu médií, ktoré chceli dokázať pravdivosť aspoň niektorých častí. V honbe za overením informácií z Gorily však médiá zabudli zdôrazňovať dve základné veci: 1) že spis sa dostal k verejnosti nelegálnym spôsobom, čo považujem za rovnako veľký problém ako je jeho obsah v prípade, že je autentický. 2) že je treba neustále pochybovať o autenticite spisu.
Pri čítaní dokumentu sa vynárajú oprávnené otázky: Prečo by napríklad analytik popisoval intímne sekvencie? V čom pomáhajú pri odhaľovaní korupcie, ak teda išlo žánrom o analytický materiál a nie o erotický skeč?
Navyše médiá nedostatočne upozorňovali na to, že stále ide len o dialóg obmedzeného počtu ľudí, ktorí hovoria a voľne hodnotia iných aktérov, podnikateľov a politikov bez nároku na pravdivostnú skúšku týchto výrokov, pretože ide o privátnu a neverejnú komunikáciu.
Je to ako keď sa doma rozprávate o niekom bez toho, aby ste čelili dôkazovému bremenu. Minimálne tieto momenty mali média zdôrazňovať intenzívnejšie a viditeľnejšie ako to robili.
Práve pre tieto dôvody som osobne hrdý na to, že redakcia denníka SME starostlivo preverovala celý spis a rozhodla sa ho pred dvoma rokmi nepublikovať v plnom rozsahu v novinách alebo tajne na webe. To svedčí o zodpovednosti tejto redakcie, nie o jej zlyhaní.
Editori a vedenie denníka SME ako aj vtedajší redaktor Tom Nicholson sa snažili dopátrať k faktom a to, čo dokázali overiť, zverejnili. Tu je vidieť priepastný rozdiel medzi novými médiami a klasickými printami so štandardným redakčným procesom.
Kočnerov Disneyland
Druhou ranou bola Sasanka. Úprimne povedané, k napísaniu tohto textu ma motivovalo najmä vystúpenie Mariána Kočnera a spôsob ako naň reagovali médiá, jedine denník SME sa pokúsil logicky spochybniť Kočnerovo tvrdenie, že bol nahrávaný z termostatu.
Kočner si zaslúžil so svojou verziou príbehu a ponukou na odmenu 300 000 eur pre samého seba prázdnu miestnosť, namiesto toho mal sálu plnú novinárskych otázok, aj naivných ako na to už poukázala Miroslava Kernová vo svojom blogu.
Keby som chcel ironicky poukázať na úroveň argumentov Mariána Kočnera, napísal by som, že Sasanka nemôže byť akcia tajnej služby, pretože tajná služba nikdy nepoužíva igelitové tašky s logom Tesco a morské živočíchy ako krycie názvy svojich operácií, ale vždy len suchozemské zvieratá. Ospravedlňujem sa čitateľom, že nepracujem ani hypoteticky s alternatívou, že Kočnera a Sulíka nahrával niekto iný ako jeden z aktérov týchto dialógov.
Cieľom celej akcie bolo znížiť dôveryhodnosť Richarda Sulíka alebo ho vydierať, vzbudiť dojem, že tajné služby sú permanentne zneužívané a stvoriť efekt chaosu. Zrejme nikto nepochybuje o tom, že zámerom nebolo zlepšiť politické prostredie, ale naopak, poškodiť ho.
Médiá boli vlečené touto udalosťou, neuvedomujúc si, že Kočner stavia Disenyland na základoch starovekej antickej pamiatky a tvári sa, že je to seriózny dobový originál. Jediné, čo stálo za zaznamenanie na Kočnerovej jednoaktovke, bolo to, že je niekto ochotný ponúknuť sám seba ako kompromitačný materiál.
Sulík viackrát priznal, že pochybil a že bolo nesprávne stretávať sa s M. Kočnerom. Síce nie je jasný dôvod, prečo to urobil, ale zrejme išlo o kombináciu jeho viery v seba samého, slušnosti a zvedavosti. Ale opäť, verejnosť ani len netuší, koľkí ľudia boli a sú v kontakte s Mariánom Kočnerom. Odsúdime ich za to všetkých? Keby sme chceli byť spravodliví a konzekventní, tak by sme mali, ale to by bolo zrejme absurdné.
Hoci nie som zástancom konšpiračných teórií, je takmer nepochybné, že niekto tu rozohral predvolebnú hru a médiá by mali vynaložiť väčšie úsilie na to, aby zistili, kto to je. Médiá Sulíkovi už nemusia pripomínať, že zlyhal, Richard Sulík vie, že táto známosť ho bude niečo stáť a urobil verejný záväzok, že sa vzdá svojho mandátu poslanca, ak nezíska najviac krúžkov. Špekulovať v tejto chvíli, že by sa napriek tomu mohol stať ministrom, je úsmevné.
Stav spred piatich rokov
Je nesporné, že obe aféry treba dôsledne vyšetriť a verím, že už nebude také jednoduché vycúvať z naštartovaných procesov. Politická reprezentácia si musí uvedomiť, že inak stratí celý systém kostru vytvorenú z hodnôt a spoločnosť bude dezorientovaná. A práve toto nesmú dopustiť politické elity. Politické strany si musia uvedomiť, že ak používajú energiu ľudí, musia im aj niečo vrátiť.
A tu budem mimoriadne subjektívny, čo som avizoval už v úvode textu. Vláda Ivety Radičovej spravila doteraz v histórii tejto krajiny najviac pre transparentnosť a potláčanie štátnych províznych systémov zo všetkých doterajších vlád.
Vlády Mikuláša Dzurindu nás doviedli do Európskeho spoločenstva a zreformovali ekonomické prostredie krajiny, vláda Ivety Radičovej začala obmedzovať svet politickej korupcie, preto nie je dôvod na paniku, riešime a fixujeme stav spred piatich rokov, ale krajina je opäť ďalej a my, ako rozumní občania, by sme jej mali dať šancu napredovať, aj preto je nevyhnutné ísť voliť, lebo iná možnosť pre zodpovedného človeka, vlastne ani neexistuje.
(Autor je generálny riaditeľ vydavateľstva Petit Press)
