Až keď odišla do minulosti Moravčíkova vláda a k moci sa po tretí raz vrátil V. Mečiar, ukázalo sa, že moravčíkovské obdobie bolo oveľa pokojnejšie a znesiteľnejšie, ako sa zdalo počas jej výkonu. Kto to nepochopil počas novembrovej noci, mal na to dosť času v rokoch 1994-1998. Nie je vôbec vylúčené, že klinec trafil po hlavičke podpredseda Pál Csáky, podľa ktorého túto vládu ocení pozitívnejšie spoločnosť až o dva-tri roky.
Nech už sa súčasnej vláde vyčíta mnohé - a mnohé právom (či už nedotiahnutie kľúčových reforiem, stranícke rozparcelovanie krajiny, priveľa privatizačných káuz, škandálne tendre a predaje akcií, nezasahovanie voči Devín banke či nebankovým subjektom), treba rovnako priznať, že dodržiavala alebo aspoň sa usilovala dodržiavať isté pravidlá hry, principiálne dôležité pre liberálne demokracie, že nezasahovala do súdnej moci, rešpektovala slobodné médiá a viac-menej aj slobodný trh a hospodársku súťaž. Čo nemusí byť až také prirodzené po tohtoročných voľbách.
Pál Csáky však poukázal aj na iný rozmer súčasného vládnutia: „Najčestnejšie je, treba to priznať, že sme nemali na viac. Ani táto vláda, ani koalícia. Otázne je, či slovenská spoločnosť má na lepšiu vládnu koalíciu.“ Prieskumy verejnej mienky totiž jasne poukazujú na to, že zo súčasnej koalície do NR SR prejdú viac-menej iba neľavicové strany (SMK, KDH, SDKÚ - pri súčasných preferenciách a spoločnom postupe by si dokonca mohli nárokovať aj na zostavovanie vlády), ktoré však budú musieť - ak sa budú chcieť podieľať na vláde - nájsť spoločné body s pragmatickými stranami Smer a ANO. Či bude takáto vládna koalícia pokračovať v liberalizácii spoločenských a právnych pomerov, je veľmi otázne. Doterajší priebeh volebnej kampane by totiž skôr naznačoval, že nás čaká vláda silnej ruky (krytá najsilnejším mediálnym konzorciom). Stav krajiny síce sčasti opodstatňuje volanie po „nastolení poriadku“, s týmto odhodlaním sa však v našich končinách a dejinách nespájajú práve slobody a práva jednotlivca.
