Na úvod zopár paradoxov, ktoré by v minulosti zneli ako halucinácie: v dnešnom stave je silný Fico zdrojom stability. Totiž, krízy v Európskej únii a chaos na domácej politickej scéne robia predstavu Slovenska bez Fica horšiu ako s ním. A hotová katastrofa by bola koalícia jeho rivalov.
Tejto zmene politických súradníc, tomuto politicky resetovanému Slovensku, zodpovedala aj predvolebná kampaň. Bola chaotická a negatívna, ale neodrážala stav slovenskej spoločnosti. Takmer tretina voličov nevraví, že nechce alebo nebude voliť, ale že nemá koho voliť, a to je veľký rozdiel. Pre tretinu občanov žiadny politik nekoná a nerozpráva tak, ako oni myslia a cítia. Títo občania nie sú cynickí a letargickí, ale frustrovaní a zúfalí z pohľadu na politiku a politikov.
Robert Fico na úsvite svojho životného úspechu tvrdí, že krajina je v „rozklade“. Má pravdu, ale netýka sa to ekonomiky. A dovolím si tvrdiť, že najväčším problémom nie je ani nezamestnanosť, akokoľvek nepríjemne to môže znieť ľuďom, ktorí prácu nemajú alebo pracujú za ponižujúce minimum.
Ozajstné problémy tejto spoločnosti nenájdete v programoch a predslovoch budúcich lídrov tejto krajiny. Ich reči o boji s korupciou sú rovnako vyprázdnené a neúprimné ako heslá na bilbordoch. Existuje najmenej päť kľúčových oblastí, ktoré si vyžadujú zásadné riešenia.
