Čo pamäť siaha – to jest po jún 1990 – vyzývať na účasť na voľbách je súčasťou politickej korektnosti. Písaním sa živiacich ľudí k tomu ani netreba veľmi núkať, keďže agitácia – všetci k urnám! – umožňuje zahovoriť, ktorú stranu si ten-ktorý publicista vybral. To by ľudí zaujímalo viac. Problém nastáva, keď zrazu niet ani čo zahovoriť. Čo teraz?
Ísť voliť je žiaduce pre jednu okolnosť. Potvrdzujeme tým svoj súhlas s usporiadaním spoločnosti, ktoré umožňuje slobodne si vybrať, komu delegujeme na určitý čas moc spravovať verejné veci. Napríklad navrhovať a stanovovať pravidlá hry, vymáhať ich dodržiavanie, vyberať na to peniaze atď.
Nie je to bohviečo, každý vidí, že priestor na výhrady a pochybnosti je nekonečný. Keďže však v doterajšej histórii zemegule existovali usporiadania len horšie (respektíve do súčasnosti neprenosné), tak čím silnejší konsenzus pre zastupiteľskú demokraciu, tým lepšie. A ten posilňuje každá jedna obálka v urne.
Z perspektívy, že sa môžeme slobodne pohybovať, slobodne dorozumievať, slobodne podnikať (to teda relatívne, ale nekomplikujme veci) a podobne, je úplne jedno, že napríklad ten, ktorý sľubuje „istotu“, prinesie len zmar.
Je tiež jedno, že strana, ktorá kedysi krajinou pohla k lepšiemu ako žiadna iná, nieže stratila všetok potenciál ešte raz sa opakovať, ale je karikatúrou seba samej. A tak ďalej by sa dalo pokračovať cez všetky listiny.
Demokracia je divočina a chaos, avšak zhodneme sa, že kvalitná ponuka bez spätnej väzby dopytu neexistuje. Na Slovensku nie je vysokoakostný, to si povedzme.
A napriek tomu platí, že aj s politickými elitami veľmi (pod)priemernej úrovne sme šli k vyššej prosperite (áno, veru) a štát – sa len na základe demokratických pravidiel dokázal obmedziť a neliezť do životov tak ako všetky štátne útvary pred ním na tomto území.
Áno, ten istý štát, ktorý sa škaredo rozkráda a – čo nezaslúžene a nebezpečne uniká pozornosti – ešte aj práchnivie a rozkladá sa v inštitúciách.
Obraz krajiny pred urnami - po Gorile a celej kampani - je odpudzujúci. Len sa nesmie zabudnúť, že potešenie pokochať sa ním máme preto, lebo zriadenie, v ktorom sa slobodne volí, zjavuje problémy a spory. A áno, aj svinstvá a zlodejstvá.
To nie je nedostatok demokracie, ale veľká prednosť. Pozor, tým sa netvrdí, že je úplne jedno, ako dnes vystrelí motyka. Nie je, pivo a zlo bývajú odstupňované. Aj keď volebný akt nemá vplyv na mizernú produkciu politických elít, nie je to vôbec impulz nevoliť.
Našťastie, a súčasne, dávno neplatí, že od vlád závisia životy. Sledujme politikov tak kriticky, akoby držali v rukách naše osudy, ale konajme a žime tak, akoby ich vplyv nebol žiadny. Alebo, teda, minimálny. A hneď sa bude aj ľahšie a lepšie voliť.
