Okrem iného ukončí éru Mikuláša Dzurindu.
Slovensko čaká a neminie jednofarebná vláda Smeru. Nemusí trvať až štyri roky – čomu by výsledok napovedal – avšak ak cyklus niečo skráti, tak nie vnútorná nestabilita, ale šoky z vonkajšieho prostredia.
Totožný „výtlak“ 83 mandátov mala aj prvá Ficova vláda, kardinálny rozdiel však je, že výraz koaličná rada vypadne zo slovníka. Moc i zodpovednosť preberie jedna strana v absolútnej miere, v takej, v akej od revolúcie ešte nikdy na nikom nespočívala. To je nový prvok do slovenskej demokracie, ktorého presahov sa dá desiť, ale nie domýšľať ich dnes do detailu.
Masaker slovenskej neľavice – respektíve doterajšej koalície - prekonáva najhoršie očakávania. Holenie-strihanie najmä SDKÚ a SaS je však spravodlivé a zaslúžené. Ešte i za poľahčujúcej okolnosti, že oba tieto subjekty padli za obete spravodajských hier v najšpinavšej kampani.
Nerozhodla však iba kríza dôvery v ich morálnu integritu; spôsob, akým si takzvaná pravica rozriedila-preorala-vyhladila prirodzené elektoráty (odvodová „reforma“!) vojde do učebníc. Podobne ako zbytočné rozbitie vlastnej vlády.
Štvorkoaličný projekt bol zrejme životaneschopný. Ale za to, že na hľadanie riešení, ako ho oživiť, reštaurovať, predĺžiť, úplne rezignovali, a namiesto toho ho utopili intrigami, je tento volebný výsledok trest akurátny.
Krúžkovaním designovaný nový „líder pravice“ – Igor Matovič – je najjasnejšou správou o stave nesocialistickej alternatívy na Slovensku. Prednosťou debaklu takto je, že prehlbovať úpadok ďalej je nemožné.
Éra Mikuláša Dzurindu sa končí vo faktickom i prenesenom význame slova. Šesť rokov je jeho meškanie, ktoré si krajina teraz vypije len preto, lebo SDKÚ budoval na obraz strán jedného vodcu, nie normálneho politického organizmu.
Na odstúpenie v prospech Lipšica je aj Ján Figeľ – čo sa však nestane. Entuziazmus, s akým po prvom exit polle vyhlasoval predseda KDH „alternatívu“ voči vláde (koalícii) Smeru, definitívne zostane najveselšou spomienkou na volebnú sobotu.
Výhodou výsledku je takto i skutočnosť, že nebudeme mať pravicu „koaličnú“ a „opozičnú“ (čistý blud). A takzvané štandardné stredopravé strany, ktoré boli Smerom de facto anihilované, získavajú ako ucelená opozícia dostatok času i priestoru na vlastnú radikálnu reformu.
Či ho využijú a na čo to bude stačiť v neistých časoch, je vo hviezdach. Smer nemá mentálne na krízové vládnutie ani v koalícii, nieto sám, takže sa môže stať, že aj suverenisti ešte budú tlieskať, že máme napríklad fiškálny kompakt.
Dane, dôchodkové sporenie (preklopenie pomerov), ale trebárs aj justíciu a mnoho iného čaká neveselá budúcnosť. Na strane opačnej, faktom je, že ak už nebude inej cesty, ohromná legitimita a koncentrácia moci dáva Ficovi silu zvládnuť aj extrémne nepopulárne kroky, na akých by sa rôzne „zlepence“ rozsypali.
Aha. Že toho, ktorý vyhral voľby s tým, že „ľudia si zaslúžia istoty“, ani Brusel k takému dačomu nikdy neprinúti? A o Papandreovi ste už počuli?
