Skutočnosť, že dva dni po volebnom masakri Mikuláš Dzurinda oznámil svoju „nekandidatúru“ na pozíciu predsedu SDKÚ, je dokonale ironická bodka jeho politického závetu. Zrazu sa ponáhľal, keď je to už úplne jedno. Pokojne mohol vyčkať do kongresu, čo organizujú 19. mája, nič by sa nestalo.
Téma odchodu Dzurindu je tvorivý problém. Nie preto, že je už banálna a zneužívaná i na manipuláciu, ale preto, že myšlienky a argumenty, ktoré človek použil prvýkrát niekedy v januári 2006, je bolestné a trápne po nespočetný raz prežúvať. A ešte sa tváriť, že píšeme originálny text.
Faktom je, že k zásadným dôvodom, ktoré si žiadali zmenu predsedu SDKÚ či pred voľbami 2006, či najneskôr po nich, za šesť rokov už ani jeden nepribudol. Len sa hromadil zmárnený čas. Až pretiekol.
Takzvané „prevzatie zodpovednosti“, ktoré Dzurinda voči sebe vyvodil, už pritom ani nemá poctivý obsah. Nejde o gesto úprimnej reflexie, ale poznanú nutnosť.
Aj keby sa totiž proti Žitňanskej postavil v súťaži, prehral by na hlavu, keďže štruktúram, ktoré ho podopierali (a on ich), volebný výsledok práve oznámil, že ako predseda prestal byť zárukou existenčných istôt plynúcich z členstva v SDKÚ. Skutočnosť, že SDKÚ musela padnúť až na šesť percent a jedenásť mandátov, aby také uvedomenie nastalo, svedčí o určitom majstrovstve Dzurindu. Ešte väčšmi však o jeho tragédii.
Isteže nevieme, čo by bolo, keby bolo, napríklad s percentami SDKÚ vo voľbách 2006 a 2010, keby sa lúčil skôr. Vieme však, že umenie neodísť v pravú chvíľu ho pripravilo o sochu najväčšieho štátnika demokratického Slovenska, ktorý doviedol krajinu do NATO a Európskej únie – čo boli ciele, ktoré jeho predchodca takmer prizabil – pričom stihol štát aj modernizovať a výrazne posunúť k lepšiemu. (Isteže na to nebol sám, ale dejiny rady personifikujú.) Azda aj zhoda okolností, azda aj jeho bezškrupulózna nátura to tak zariadili, že niet činného politika, ktorý by sa viac zaslúžil o dnešnú prosperitu a slobodu Slovenska.
Dzurinda sochou v nadživotnej veľkosti opovrhol a namiesto toho ohlásil odchod kauzami a škandálmi vôbec najväčšmi počmáraný politik. O ktorom, ešte väčším písmom než reformy v knižkách zostane, že predsedal rozvoju korupčného prostredia a privatizácii štátu finančnými skupinami. Až do obludných rozmerov, ako hlása – viac či menej verne pravde – Gorila, ktorá rozbila kampaň SDKÚ na márny prach.
A, áno, veru. Keby Dzurinda ako dobový účastník nestál na čele listiny SDKÚ, napríklad Žitňanská s Beblavým mohli pokojne argumentovať, že biznis s Pentou sa ich týka presne tak, ako napríklad Merkelovej sponzorské dary zbrojárskej loby Helmutovi Kohlovi.
Zákony politických cyklov sú ako prírodné. Nepustia. Dzurinda je zodpovedný za katastrofu SDKÚ i celej „pravice“, lebo sa odmietol podriadiť zákonu, že záťaží, ktoré sa naň rokmi nabalili, môže stranu zbaviť len včasným odchodom. Ten dnešný je zmeškaný do tej extrémnej miery, že je otázne, či vôbec existuje náprava.
