Takisto však platí, že výnimka potvrdzuje pravidlo – a natrafíme na ňu aj pri skúmaní drámy. Darmo by sme, napríklad, hľadali zosobnené zlo v najhranejšej hre všetkých čias, v Rostandovom Cyranovi z Bergeracu. Umierajúci Cyrano síce šermuje so svojimi halucináciami a zastrája sa:
„A už vás spoznávam, vy starí súperi! Podlosť a kompromis! A lži! A povery! Zbabelosť – teba môj kord si už vopred pýta! A vždy si vítaná ty – ľudská debilita...“
No skutočného podliaka z mäsa a kostí v tej hre nenájdeme. Chvíľu sa zdá, že jeho úlohu zohrá gróf de Guiche, ktorý svojich konkurentov v láske, Cyrana a Kristiána, zlomyseľne pošle na najnebezpečnejší úsek bojiska. Keď však zistí, že sa tam objavila Roxana, zostane tam aj on a je pripravený rytiersky ju chrániť, i keby mal položiť život.
U Shakespeara sa to hmýri zloduchmi najmä v hrách, ktorých zápletky prevzal, a takých bola väčšina. Ale aj uňho natrafíme na výnimku.
Iba pri niekoľkých hrách nenašli bádatelia nijakú predlohu, a práve v tej najmagickejšej, ktorú zostrojil celkom sám, v Sne svätojánskej noci – poriadny zloduch absentuje.
Iba na začiatku sa objavuje zlo v podobe prísneho aténskeho zákona, v mene ktorého sa mešťan Egeus dožaduje u vojvodu trestu smrti pre svoju neposlušnú dcéru.
