Je zábavné sledovať, aký poddanský postoj zavládol v krajine po oznámení výsledkov volieb. Robert Fico si historické víťazstvo právom vychutnáva mnohorakými spôsobmi, ale stačí si porovnať jeho spôsoby po voľbách v rokoch 2006 a 2010, ktoré tiež vyhral.
Isteže, vtedy sa mu o vláde jednej strany ani len nesnívalo, napriek tomu je očividné, že sa zmenila iba situácia, nie aj Fico.
Napokon, sám sa tým netají a odkazuje – som ten istý Robert Fico, iba som sa poučil. Lenže mnohí ho nepočúvajú, podobne ako nepočúvali tí, ktorí kedysi verili, že sa zmenia Vladimír Mečiar či Mikuláš Dzurinda.
Poučený Fico dnes rozdáva rozhovory na všetky svetové strany, usmieva sa ako slniečko, je milý, prívetivý, jednoducho pravý potomok starých Slovákov. To je v poriadku, výsledky volieb nepustia. Možno dať klobúk dolu, nie však ísť hneď do kolien.
Zdecimované a rozmetané opozičné strany akoby ešte stále nechápali, čo sa stalo, a nechávajú sa opantať povolebnou taktikou víťaza, údajne už aj so štátnickým duchom.
Dnešný divadelný stôl to má potvrdiť – proti návrhu Fica na dohode o novele ústavy, ktorá by mala zúžiť imunitu poslancov, aspoň doteraz nikto nahlas neprotestoval.
Vláda imunitu riešiť nemá
Pritom argumenty, ktoré používa, nie sú rozhodne zdravé – chce záväzok zúžiť imunitu poslancom zaradiť do vládneho programu, pričom argumentuje, že návrh musí vypracovať aj prejsť vládnou legislatívou.
Odhliadnuc od toho, že je nepochopiteľné, prečo by opozícia mala vôbec vypisovať bianco šek vláde, treba rovno povedať, že vládu je hrubé drievko do toho, či a aká imunita poslancom prináleží.
