Každý hlbší rozhovor je popretkávaný kultúrnymi narážkami, odkazmi na „spoločné minulé a prítomné“, čo obaja, hovoriaci i počúvajúci, musia vedieť odhaliť, čo ich spája a pre čo si v duchu hovoria „aha, vidíš, tomu človeku rozumiem, aj ja mám rovnakú skúsenosť, je mi sympatický“.
Niekoľkí priatelia, ktorí sa po roku 1989 rozhodli odcestovať do zahraničia s tým, že sa tam pokúsia usadiť, mi po návrate povedali – napriek získanej práci i bývaniu, že „tomu prostrediu nerozumeli a prostredie nerozumelo im“. „Preložené“ to znamená asi toľko: „Keď sme sa rozprávali, oni sa smiali, ale ja som nevedel čomu, keď som niečo smiešne z nášho života v socíku povedal ja, nevnímali to ako vtipné, zmenili tému.“
