Sme uprostred pôstu, veľkonočného aj každodenného, pretože vonkajšie okolnosti nás nevdojak učia nemárnotratniť.
Sme po voľbách, o ktorých všetci dopredu vedeli, že nič nezmenia, pretože niet si z čoho vyvoliť. Preto sa ani nedostavilo očakávanie lepšieho, lebo aj víťaz tohto aktu vyšiel z neho zdrvený víťazstvom.
Sme pred podaním daňového priznania, a je to jediné priznanie, ktoré sa v tomto štáte ešte ako-tak uskutočňuje, pretože už sa nikto k ničomu nepriznáva. Príliv peňazí do spoločného kotla aj tak nebude stačiť, lebo diera naspodku sa už nedá zalátať. Sme v záhrade, z ktorej sa nedá už nič ukradnúť, až ostanú iba laty, ktoré boli kedysi plotom, ale aj tie už ktosi rozoberá, aby nebolo nič, čo by pripomínalo normy, dohody, zákazy, zvyklosti či mravy...
A všetci čakajú na to, že im niekto pre nič za nič naplní vrecká a kontá, pretože si nevedia predstaviť nič lahodnejšie, krajšie a zmysluplnejšie ako prachy. A veľa z nás je ochromených strachom z toho, čo príde, a ešte viac z toho, že vieme, čo príde. Básnikov a rozprávkarov sme vyhnali za mesto, a tak nám nemá kto rozprávať príbehy o nás samých, proroci a kazatelia sú na hanbu, a k slovu sa dostávajú tí, čo sa im z úst rinú klamstvá a prázdne reči.
