V posledných rokoch som sa veľmi zblížil s generálom Teodorom Šlajchartom. Bol to doslova rýdzi demokrat. Neuveriteľne dôsledný človek s reálnym a niekedy až jasnozrivým úsudkom, ktorý vo svojom živote dokázal, že princípy demokracie sú preňho základným životným krédom.
Bol to človek, ktorý sa dokázal postaviť proti okupácii svojej vlasti, a to tak v roku 1944, ako aj v roku 1968. Samozrejme, vždy iným spôsobom, ale ani raz nezaváhal.
Napriek tomu, že nebol veliteľom jednotky pripravovanej na priamy boj v čase začiatku okupácie Slovenska nacistickými jednotkami, ráno 29. augusta 1944 nezaváhal a postavil sa na správnu stranu – začal so zbraňou v ruke brániť svoju vlasť.
Bol veliteľom práporu, jedného z dvoch, ktoré sa podarilo sformovať v žilinskej posádke majorovi Jozefovi Dobrovodskému, ktorý posádke velil. Dobrovodského zástupcom, ktorý sa tiež zapojil do odboja, bol kapitán Ladislav Nižňanský.
Nedalo mi, samozrejme, aby som sa pri rozhovoroch s pánom generálom práve na Nižňanského neopýtal. Hodnotil ho ako veľmi dobrého dôstojníka, ktorý nezaváhal vstúpiť do príprav ozbrojeného povstania ani do jeho realizácie. Jeho zrada bola pre generála Šlajcharta nepochopiteľná.
Príslušníkom SS
Čo teda viedlo Ladislava Nižňanského k tomu, aby prešiel na druhú stranu a zapojil sa do vojny proti vlastnému národu na strane okupantov, proti ktorým najskôr bojoval? Naozaj to bol strach o vlastný život? To je na zradu takéhoto charakteru málo. Išlo tu skôr o vypočítavosť a chladnú kalkuláciu. Nakoniec, kalkulácie sprevádzali aj nasledujúci osud tohto nesporne zaujímavého muža.
Do zajatia sa dostal začiatkom novembra, aby už začiatkom decembra prevzal velenie nad slovenským oddielom Abwehrgruppe 218-Edelweiss. Jeho príslušníkmi boli mladí chlapci, príslušníci Špeciálnej jednotky Slovenskej pracovnej služby, ktorí sa už dva mesiace pripravovali na protipartizánsky boj práve s členmi tejto nacistickej jednotky.
Veliteľa tejto jednotky kapitána Martina Kanioka a niekoľko desiatok jej príslušníkov z jednotky prepustili, lebo veliteľ major Ervin Thun von Hohenstein ich neuznal za dostatočne schopných zúčastňovať sa na protipartizánskych akciách.
Nižňanský sa tak stal veliteľom oddielu 130 slovenských mužov, ktorých včlenili do Edelweissu. Stalo sa tak nielen formálne. Títo muži sa „dobrovoľne“ stali príslušníkmi nemeckej brannej moci, a to za súhlasu slovenských mocenských orgánov.
Cudzej brannej moci zložili prísahu a slovenské ministerstvo obrany ich vyčlenilo zo svojej evidencie. Keďže v tomto čase sa jednotka stala jednotkou SS, aj oni sa stali príslušníkmi tejto organizácie, ktorá bola uznaná za zločineckú.
Mnoho jej slovenských príslušníkov bolo vyznamenaných vysokými nacistickými vyznamenaniami, medzi nimi aj Ladislav Nižňanský. Je možné, že by dostali vyznamenania len za strážnu činnosť? Asi nie. Vyznamenania skôr hovoria o tom, že aj slovenskí príslušníci tejto jednotky sa aktívne podieľali na represívnych akciách Edelweissu.
Bez odpovedí
Keď sa vrátime k mníchovskému procesu s Ladislavom Nižňanským, išlo tu o obvinenie z vypálenia a vraždenia v Kľaku a Ostrom Grúni. Na tejto akcii sa údajne slovenská časť jednotky nezúčastnila, len uzatvárala priestor, aby nik neutiekol.
Na mieste je však potom otázka, prečo koncom januára 1945 muselo byť niekoľko desiatok príslušníkov uvoľnených zo slovenskej jednotky pre psychické vyčerpanie? Alebo presnejšie povedané pre ich neschopnosť ďalej sa podieľať na činnosti jednotky?
Súd sa tiež nezaoberal inými akciami jednotky. Napríklad ani zajatím anglo-americkej vojenskej misie, ktorej členovia boli neskôr zavraždení v koncentračnom tábore. Ako mohol človek, ktorý sa na takejto akcii podieľal, pracovať pre americkú stranu?
V súvislosti s Ladislavom Nižňanským sa však vynára oveľa viac nezodpovedateľných otázok. Majora Thuna zadržali sovietske orgány, odsúdil ho vojenský súd a popravili ho. Samozrejme, že sa tak stalo aj za jeho činnosť na území Sovietskeho zväzu.
Prečo však bol Ladislav Nižňanský prepustený po vypočutí orgánmi NKVD a to v čase, keď len za podozrenie zo spolupráce s nacistami alebo len za príslušnosť k akýmkoľvek ozbrojeným zložkám Slovenskej republiky končili v sovietskych táboroch stovky často nevinných ľudí?
Františka Urbana, povstaleckého dôstojníka, zaistili orgány NKVD a po zavlečení do Sovietskeho zväzu tam v táboroch strávil niekoľko rokov. Stalo sa tak na povstaleckom území a bez zjavného dôvodu. Ladislava Nižňanského zadržali ako dôstojníka SS, člena veliteľského zboru protipartizánskej jednotky a prepustili. Mal čo ponúknuť?
Posledná otázka
V prvom procese pred ľudovým súdom bol Ladislav Nižňanský oslobodený pre nedostatok dôkazov. Po svojom „úteku“ z Československa v roku 1947 bol onedlho odsúdený na päť rokov straty slobody.
Malo toto odsúdenie z roku 1948 potvrdiť „dôveryhodnosť“ Nižňanského pred americkou stranou? V procese z roku 1962, keď bolo už viac znalostí o činnosti jednotky Edelweiss, bol Ladislav Nižňanský odsúdený na trest smrti. Mohla to byť aj „pomsta“ za jeho činnosť v Rádiu Slobodná Európa? Alebo už československej strane neodvádzal to, čo mal?
Americká strana nikdy Nižňanského neobvinila z účasti na zajatí príslušníkov anglo-americkej misie. Aj tu by sme si mohli položiť otázku, prečo sa tak stalo. Okolo osoby Ladislava Nižňanského sa objavuje skutočne množstvo nezodpovedaných otázok.
Nie som si istý, či sa na ne podarí niekedy dostatočne odpovedať. Asi nám naozaj nezostáva nič iné, len položiť poslednú otázku: Kto ste boli, Ladislav Nižňanský?
(Autor je historik, riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania)
Čítajte ďalší komentár
Terorista pomôže krajnej pravici, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Autor: Stanislav Mičev
