Cestujúc z centra mesta do Dúbravky električkou číslo 4 vypočul som si nechtiac debatu dvoch dám s nákupnými taškami. Keďže sme už raz demokratická krajina, debatovali dámy – akože ináč – o slobode.
„Tie vajcia, hotová katastrofa! Po čom ste ich kúpili?“
„Dvadsaťpäť centov kus.“
„Ja po tridsať. Šialená cena! Šialená Európska únia! Čo si tí tam nevymyslia! Že priestranné luxusné klietky! Lebensraum pre sliepky!“
„Keď doteraz tie chudery ozaj trpeli ako v koncentráku. Natlačené na seba, pod prudkým svetlom lámp, každá na niekoľkých štvorcových centimetroch; nemohli sa hrabať v zemi, našuchoriť si perie, pretiahnuť sa...“
„Čo sa majú čo šuchoriť a preťahovať? Majú znášať vajcia a hotovo!“
„Ako majú znášať vajcia natlačené jedna na druhú? A keď aj znášajú, tak sú tie vajcia v takých podmienkach stresové!“
„Prosím vás, aké stresové! A čo máme hovoriť my? Natlačení v električke ako sardinky! Nám v Bruseli nijaký komfort nevybavia!“ – povedala rázne rozhorčená antisliepka a rozvalila sa na sedadle.
„Ale ja som vážne čítala, že tie úbohé kontajnerové sliepky dokonca v zúfalstve zraňovali samy seba a neraz na smrť poďobali svoje družky.“
