Psa ste mohli vidieť iba pri rodinnom dome, nikdy nie v byte.
V Japonsku sú teraz najobľúbenejšie tri psie plemená: čivava, toy pudel a trpasličí jazvečík. V moderných obchodných centrách sú predajne so živými psami. Vo veľkom výklade vidieť množstvo šteniatok ako spia, hrajú sa, jedia. Vždy je tam plno detí, ktoré psíčkov pozorujú.
Jedného dňa som zašiel dnu a bol som prekvapený, koľko také šteniatka stoja. Cena za jedno sa pohybuje okolo dvetisíc až tritisíc eur. V Japonsku je teraz veľa psov, ale málokedy ich počujete štekať. Neviem si to vysvetliť inak, iba že sú také vyšľachtené, alebo - a to sa mi nechce uveriť - majitelia im dajú odstrániť hlasivky.
Keď som bol malý, podmienky pre psy boli v Japonsku iné ako dnes. Psa ste mohli vidieť iba pri rodinnom dome, nikdy nie v byte. Obyčajne originálne japonské plemená Shiba Inu (výška okolo 40 cm, hmotnosť 10 kg) alebo Akita Inu (60 cm, 40 kg) .
Tieto psy sú veľmi lojálne voči pánovi, no ostražité voči ostatným. Preto ich najčastejšie chováme ako strážne psy. Dokážu sedieť uviazané na reťazi pred domom, strážia a trpezlivo čakajú na pána, až sa vráti domov a pôjdu spolu na prechádzku. Keď som sa vracal zo školy, išiel som okolo domov, kde v predzáhradke štekali ostré psy. Úzke ulice vedúce veľmi blízko vchodových dvier a za nimi na reťazi brechajúci pes mi naháňali strach. Ale počuť štekať psy, to bolo kedysi normálne, nikto sa nesťažoval.
Tokijský univerzitný profesor Hidesaburo Ueno mal sučku plemena Akita Inu, ktorej dal meno Hači (v zdrobnenine po japonsky Hačikó). Tento príbeh je starý takmer osemdesiat rokov. Hači nielenže čakávala profesora pri vchodových dverách, ale každé ráno ho odprevádzala k vlaku, a keď sa popoludní vracal z práce, prišla ho na stanicu čakať. Pre Hači bol jej pán všetkým, a on svoju sučku miloval.
