Ak ide o veľké témy, nielen slovenská spoločnosť je rozdelená. Hoci sa plánovaný útok na Irak stal výraznou témou zahraničnopolitických diskusií (napríklad naposledy na odpore občanov voči vojne chcel získať podporu nemecký kancelár G. Schröder), a hoci najviac porozumenia pre útok na irackého diktátora prejavujú niektoré vojenské a politické kruhy v USA a Veľkej Británii, obyvatelia oboch krajín nie sú takí jednoznační. U amerických občanov prevláda súhlas s útokom – ak by však útočníkom mali byť osamotené USA, podpora Bushovho zámeru dosť razantne klesá. So zdržanlivým postojom voči Iraku teda nie sme sami – tento postoj je typický pre Európu ako takú. Že to vypovedá aj o našej nevypočítateľnosti ako potenciálneho kandidáta na člena NATO, je druhou stranou mince. Na ktorej sa však vedno tlačia aj nejasné informácie o irackom jadrovom programe a vcelku pochopiteľné obavy, či vedenie USA má jasno, čo chce dosiahnuť a ako vôbec má Irak pár dní/týždňov/mesiacov po vyzerať.
Malé národy sa väčšinou neprezentujú veľkými činmi – doba a svaly im na to väčšinou nestačia, hoci aj v slovenských dejinách by sa dali nájsť výnimky. Skôr je pre ne typická každodenná makovčina podľa Hronského. A tak nám Irak či globálne otepľovanie alebo El Niňo netrhajú žilou. A aj keď sa ústrednou témou týchto dní na Slovensku stala voda – teda jej prebytok v korytách a mimo nich – nie je volebnou témou. Napokon, prečo by aj mala byť, na každoročných záplavách sa preferencie zatiaľ získať nedajú.
