V pondelok mi zavolal redaktor rubriky a žiadal odo mňa článok.
„Podľa kolegov sa s Ficom stala nejaká čudná vec. Videl si, ako sa správal vo volebnú noc? Hovoril inak, inak gestikuloval, inak sa správal aj voči novinárom. Občas sa ešte aj zasmial. Ako keby ho boli vymenili. Čiže potrebujem článok o tom, či sa môže stať, že niekto okolo päťdesiatky prejde takouto zmenou?“
Posledné slová redaktora som už ledva rozumel, lebo sa tak začal smiať.
„Na čom sa smeješ,“ opýtal som sa.
„Nič vážne, len keď som ti nahlas porozprával svoje dohady, prišiel som na to, akú hlúposť som sa pýtal a teraz sa na tom rehocem.“
A viac sme o článku nehovorili.
Vo štvrtok večer som bol v divadle, pozrel som si hru o Caligulovi. Viete, bol to ten cisár, ktorý vymenoval svojho obľúbeného koňa za senátora. Kedysi dávno som o ňom čítal, že v mladosti to bol ešte milý a rozumný chlapík, ale v dôsledku istej choroby sa zbláznil a začal zúriť.
Teda, keď sa skončilo predstavenie, zavolal som redaktorovi a povedal som mu, že ten článok predsa len napíšem.
Na prahu inej doby?
Pred viacerými rokmi som čítal jednu Einsteinovu myšlienku, ktorou upozorňuje na to, aby sme nepovýšili intelekt na božstvo, lebo svalstvo síce má, ale osobnosť veru nie. Okrem toho vie len slúžiť, rozkazovať nie.
Toto upozornenie vo mne máta obzvlášť za posledných desať rokov, lebo často mám pocit, že v súčasnosti sa deje práve to, od čoho nás Einstein vystríhal.
Pravdaže nie som si istý, či mám pravdu. Je možné, že to len preto tak cítim, lebo človek po šesťdesiatke si už rád nostalgicky zaspomína.
Ale môže to byť aj tak, že sme skutočne na prahu zmenenej doby, lebo za posledných 40 – 50 rokov sa udialo toľko kvalitatívnych zmien, na ktoré bolo treba v minulosti aj päťsto-šesťsto rokov (cesty do vesmíru, vojenská technika, komunikácia, počítačová technika, transplantácia orgánov, klonovanie atď.). A aj človek sa začal meniť. Má iný vzťah k svojim spoluobčanom, k prírode a k celému svetu. Zmenil sa jeho hodnotový rebríček aj jeho morálne a etické normy.
V motivačnom systéme „nového“ človeka aktivity vynaložené na získavanie materiálnych statkov narástli do obrovských rozmerov. Rozmýšľa racionálne, s chladnou hlavou, lebo jeho Ego vôbec nezaujímajú emócie.
„Máš múdreho syna, ten to v živote niekde dotiahne,“ zvykli sme chváliť priateľovo dieťa. „To je len samozrejmé, veď mám inteligentných rodičov,“ odvetí mladík skromne.
Iný rodič sa zas sťažuje takto: „Žiaľ, môj syn to má v hlave nejako popletené. Namiesto toho, aby sa poctivo učil, číta romány, chodí na koncerty a s priateľmi sleduje vtáky. Aj minule dovliekol domov zranenú sovu. Ale darmo nariekal, ja som toho zdochliaka vyhodil z tretieho poschodia.“
Nuž takto dnes rozmýšľame o „šťastnej“ budúcnosti svojich detí. Ale aj v našom živote je čoraz menej miesta na citové dojatie, úprimné priateľstvo, skutočný súcit a empatický postoj.
Zbožštenie ľavej hemisféry
Darmo vysvetľujú vedci dôležitosť citových centier ukrytých v hlbinách „starého“ mozgu. Môžu písať o amygdale, o hipokampe, my len mávneme rukou. Darmo vieme o úlohe žiaľu a radosti, zlosti a rozvahe, lásky a nenávisti v našom živote, v našom sexuálnom a spoločenskom správaní, a darmo vysvetľuje Golemann pojem a dôležitosť emocionálnej inteligencie, my napriek tomu meriame hodnotu svojich spoluobčanov výlučne v IQ.
V kurze je len ten, kto je inteligentný. Nezaujíma nás, ak o niekom hovoria, že má veľa priateľov, lebo vie mať nezištne rád. Nezaujíma nás ani to, že istý chalan, ktorého nazývajú Batman, pomáha v Dunajskej Strede starým ľuďom, zbiera na ulici smeti, upozorňuje zle parkujúcich vodičov. A neveríme ani tomu, že tajomstvo šťastného života sa skrýva v rovnováhe rozumu, emócií a správania.
My si ceníme výlučne tú „mladú a virulentnú“ mozgovú kôru, presnejšie, tú logicky mysliacu, bez zábran konajúcu ľavú hemisféru, ktorá sa nebabre, ale hneď sa rozhodne. Hemisféru, ktorá dokáže potlačiť užitočné rady emocionálnych centier „starého“ mozgu, ktoré nás nabádajú na jemnosť, úctu a dobré mravy a aby sme si vážili druhého človeka.
Megaego
Lenže ak medzi rozumovým a citovým mozgom nie je rovnováha, tak sa zmení aj naša osobnosť. Nastupuje agresivita a vulgárnosť alebo obavy a apatia a z človeka s kedysi žiarivým intelektom sa stáva skutočné monštrum. Darmo má IQ aj naďalej nad 130, keď nie je schopný používať svoju inteligenciu.
Myslím si, že pred tým varoval Einstein. Aj ja zvyknem nad tým horekovať, keď vidím, že sa čoraz väčšia časť našich verejných osobností mení na inteligentné obludy s megaegom, čo nie sú schopné úprimného gesta, s úsmevom klamú a nevedia povedať ani to, že prepáčte, mýlil som sa.
Namiesto toho nafúkane tliachajú o etike a láske k vlasti. Každú otázku považujú za útok, preto reagujú vulgárne alebo s opovržlivou nemotou.
A teraz sa ospravedlňujem Robertovi Ficovi, lebo by som skutočne mohol dlho menovať tých „výtečníkov“, ktorí sú tiež prototypmi tohto človeka „nového“ typu. Ale redaktor žiadal článok práve o jeho správaní. Presnejšie o tom, čo sa s ním mohlo stať, že sa takto zmenil.
Možno mohol mať dobrý komunikačný tím a presne sa naučil istý vzor správania? Alebo...? Alebo sa skutočne stal zázrak a u známeho ľavicového človeka zvíťazila pravá strana? Teda spolucítiaca a emocionálna pravá hemisféra, ktorá aj za bieleho dňa vidí hviezdy?
Jeho rozsudok
V týchto dňoch som sa rozprával s istou vynikajúcou kolegyňou. Povedala, že je zaujímavý tento predpoklad ľavej-pravej strany. „Je v tom však jeden háčik,“ dodala. Ak nie je chrbtica, darmo je tam akákoľvek hemisféra...
Podľa všetkého sa Robert Fico ešte vždy súdi s mojím kamarátom Shootym pre tú karikatúru, ktorá hovorila o jeho chrbtici.
Podľa mňa (a aj podľa pravej hemisféry) je zbytočné súdiť sa. V tomto spore môže vyniesť rozsudok len Robert Fico. Má na to štyri roky, aby dokázal, že sa skutočne niečo zmenilo a všetci jeho doterajší kritici a aj môj priateľ Shooty sa mýlili.
Péter Hunčík (1951) je psychiater. Naposledy mu vyšla kniha Hraničný prípad..
