Úvahy, ako Fico naloží s druhým pilierom, majú tú chybu, že znejú ako sebanapĺňajúce sa proroctvo. Tragickejší objekt na plátanie deficitu totiž ani neexistuje.
Súkromné sporenie je vôbec najlepšou reformou vlády Dzurinda II. A to preto, lebo v schválenej verzii veľkého odklonu (deväť percent) a povinného vstupu znamená odštátnenie polovice zabezpečenia v starobe.
Zrušenie absolútnej väzby poistencov na verejné zdroje – v horizonte desaťročí - je kľúčová pointa, na ktorú pri táraní o švajčiarskych dôchodkoch nezvýšilo miesta. Kľúčová pre budúcnosť, i tú slovenskú, o ktorej sa napríklad aj Eurostat domnieva, že prinesie viac pohrebov než pôrodov.
Zmenšenie záväzku štátu voči platičom odvodov zhruba na tú polovicu je matka všetkých reforiem. Zhruba preto, lebo najmä mladší by mali vedieť, že odchodový vek, miera výplat (valorizácie) i výška odvodov, tak ako ich poznajú dnes, nemajú najmenšiu súvislosť s realitou, až príde „ich čas“.
Očakávania, ktoré im takto nezodpovedne sugerujú politici, ich nástupcovia nebudú schopní naplniť. Dôchodky sú nielen najrozsiahlejším, ale najexpanzívnejšie rastúcim mandatórnym výdavkom verejných financií, ktorých nadrozmernosť v sociálnych štátoch je zároveň kráľovský dôvod, prečo klesá globálna konkurencieschopnosť Európy.
Čím menšia závislosť od systému, ktorý zaviedol Bismarck v období, keď sa dôchodku dožilo jednociferné percento populácie, tým bezpečnejšia budúcnosť.
Nad fiškálno-sebazáchovný pud, ktorý velí sporenia sa nedotknúť, vyčnieva princíp základnej normality. To, že štát berie na seba celé, respektíve väčšinu zaopatrenia v starobe, spoločnosť infantilizuje, znižuje pôrodnosť, deštruuje rodinu a predstavuje základný kód vytvárania závislosti, ktorá posilňuje moc politikov a manipuláciu demokraciou.
Čo najmasívnejšia diverzifikácia systému, naopak, šíri vedomie, že ten, kto sa má o seba postarať - napríklad rozumnejším rozložením spotreby v čase a investovaním aj súkromne - je jedinec sám, osobne.
Isteže vieme, že Ficovi ide o presný opak. Ľavica vie, odkiaľ sa berie jej nenávisť k sporeniu. A práve preto, lebo na rozdiel od rovnej dane je druhý pilier podstatne viac než symbol s užitočnými ekonomickými dosahmi, je nežiaduce posmeľovať Fica meditáciami, akože čo by bolo, keby to „otvoril” a napr. urobil z deviatich percent šesť, a tak podobne. Veď, ak už to „neoliberálom“ neprekáža, tak kde je problém?
