Áno, veľký a neškodne hrmotný a po všetkých stránkach neskladný Jano je u Pána. Zaslúži si oveľa viac než moju spomienku. Nebol som jeho kolega, nebol som s ním v exile, po novembri sme sa veľmi nevídali. To sme sa skôr štuchali.
Ale kedysi dávno som bol jeho susedom na Kampe, býval som v jeho chalupe v Jizerských horách a naše deti sa stretávali. Mal ruky ako medvedie labky – pán docent a nakoniec i pán profesor, ale nie preto si po vylúčení z vysokej školy našiel prácu kulisára v Národnom divadle. Miloval hudbu a bol to zážitok, sledovať, ako ju prežíva. V noci na Kampe, pri „psom koliesku“, kde s pani Editou bývali, púšťal svoje obľúbené kusy a dirigoval s takou vehemenciou, že by človek veril, že ho hráči ešte dodatočne počúvajú. Potom kúril v slávnej kaviarni Slavia.
Stalo sa tu niečo strašné
Hlavne som však bol svedkom jeho prepadnutia, áno, prepadnutia do mučivých otázok viny a trestu medzi Čechmi a tými Nemcami, ktorí do roku 1945 žili v našom pohraničí.
S Petrom Příhodom a Milanom Otáhalom sme už koncom sedemdesiatych rokov písali „Podivena“ (Česi v dejinách novej doby. Pokus o zrkadlo) a mali sme na to dosť času – celých štrnásť rokov. Takže sme si všetko načítali sami, nestáli sme o to, aby sa príliš vedelo, že ležíme v „životnom diele“.
Len jedinýkrát sme sa rozhodli urobiť výnimku. Kapitoly o česko-slovenských vzťahoch sme sa rozhodli konzultovať, pretože sme tušili, že o ne ešte pôjde a že to bude pre osud štátu kľúčový problém. Cítili sme veľkú zodpovednosť pustiť sa, my traja Česi, do problémov týkajúcich sa Slovákov. A s kým iným konzultovať než s Janom...
Prišiel k nám na Dražického námestie, a dal nám košom. Vedel by nám iste poradiť, rád by, ale on práve „prepadal“. Zveril sa nám hádam ako prvým so svojou novou témou, ktorú už vtedy pokladal za úlohu uloženú mu hádam priamo osudom. Prepadal sa, totiž objavoval súvislosti odsunu, vyhnania. Nedostal sa k tomu čítaním, ale vlastne náhodou. Kúpil chalupu v Bedřichove a svojím rozumom i veľkým, silným citom poznal, že sa tu stalo niečo strašné.
