On prináša v obidvoch prípadoch jazyk argumentujúc, že jazykom vyslovujeme slovo matka, ale aj slovo zomri a ďalšie dobré i zlé slová.
Tento obrazný motív dvojakého jazyka, opretý o konkrétnu situáciu, naznačuje, aký pozitívny, utešujúci, láskavý, vitálny, no i hranične konfliktný, smrtiaci potenciál skrýva v sebe jazyk.
Je to tak preto, že jazyk je výrazom ľudského vnútra a spoločenskej situácie. K jazyku a slovám patrí i mlčanie, respektíve to, čo sa nevypovie a zostáva medzi slovami, za nimi a pod nimi. Aj takýto odtieň, veľa ráz podstatnejší ako samotné slová, je de facto dielom jazyka.
Tento mlčanlivý, nevyslovený, no za vyjadreniami prítomný produkt jazyka zohráva oveľa väčšiu úlohu v autoritárskych, totalitných a represívnych časoch než v časoch slobodných a demokratických.
Diktátorské režimy na jazyk striehnu, upodozrievajú ho, kontrolujú a s chorobnou dôslednosťou sledujú jeho prípadnú dvojzmyselnosť.
Je zvláštne, že systémy, ktoré sa až paranoicky boja jazyka a vytvárajú široký register povinných slov a fráz, vo svojej patologickej precitlivenosti ani netušia, že ak sa dá slovu voľnosť, môže stratiť svoje ostrie, prieraznosť, silu, moc i nebezpečenstvo.
