Tragédie a betón

Menej sme si však všímali veľmi dôležitý detail. Všetky tie problémové potôčiky a riečky, tvoriace pozadie redaktorov mali korytá vybetónované alebo aspoň vyložené kameňom. Trend regulácie malých tokov sa v televíznych šotoch stal štatisticky takpovediac dokázaným. Až potom prišla Vltava a Dunaj a správy o tom, aké katastrofy môžu nastať alebo už aj nastali. A od tohto momentu sa začala odvíjať sága, ktorá bude trvať v celom predvolebnom období i po. A to bude volanie po ďalšej regulácii, ďalších betónových stenách, ako to predviedol aj najvyšší ústavný činiteľ, dekorujúci povodňové spravodajstvo. Nekonečný príbeh bude znovu o spore, ako zabrániť katastrofám, zapríčineným vodou. Ale! Kým nevyhasnú ľudské životy, kým nejde o potopu, prichádzajúcu nečakane, v noci, s bahnom a sedemnástimi obeťami, dovtedy hovoriť o katastrofách je nemiestne. Opýtajte sa svojho profesora biológie zo základnej či strednej školy a pohotovo vám odpovie: povodeň nie je z hľadiska prírody katastrofa, ale skôr prínos. My, žijúci v mestách a kamenných obydliach sme veľmi rýchlo zabudli, že civilizácia v Číne vznikala v ekonomike dvojročných záplav Jang-Ce, zabúdame na to, že Egypt a Mezopotámia boli civilizácie, ktoré vznikli zo záplav. Záplavy teda nie sú zákonite tragédiami, a to ani v prípade, že stavebné práce na Vajanského nábreží budú stáť zrejme milióny.