Vytváranie a sprostredkúvanie obrazu udalostí a osobností z našich národných alebo svetových dejín nie je iba jednou z úloh dejepisectva.
Stále významnejšiu funkciu tu hrajú masmédiá i umelecká tvorba. Krátky šot v televízii alebo stvárnenie historickej témy v beletrii, v divadle alebo na filmovom plátne – bez ohľadu na ich odbornú kvalitu a prípustnú mieru umeleckej licencie – ovplyvní omnoho väčší počet ľudí než hocijaká odborná monografia, štúdia alebo esej profesionálneho historika.
S tým sa nedá nič robiť a daný stav treba rešpektovať. Dejepisci by sa naň nemali bolestínsky sťažovať, ale umelecká a hlavne novinárska obec by si mala predsa len viac uvedomiť mieru vlastnej zodpovednosti pri formovaní fenoménu, ktorý nazývame historické vedomie spoločnosti.
Definitívny výklad?
Súčasne si však možno postaviť otázky: akým spôsobom, v akej intenzite a pri akých príležitostiach sa majú v médiách prezentovať historické udalosti a ich významní činitelia? Odpovede musia na ne hľadať – pokiaľ možno spoločne – historici, pedagógovia, novinári i umelci, čo nie je vždy jednoduchý proces, lebo všetky tieto skupiny majú dosť rozdielne názory na sprostredkovanie dejepisných znalostí smerom k verejnosti.
Navyše hierarchia dôležitosti jednotlivých historických faktov a osobností nie je nikdy definitívne ustálená.
Mení sa nielen na základe rešpektovania nových poznatkov z odborného výskumu, ale hlavne pod vplyvom vonkajších faktorov, ktorými sú medzníkové štátoprávne a vnútropolitické zvraty. Po nich spravidla dochádza k prehodnocovaniu závažných dejinných udalostí a ich protagonistov.
Iniciátormi tohto „prehodnocovacieho“ procesu sú nové politické elity, ktoré sa naivne domnievajú, že tentoraz už definitívne pravdivý výklad dejín, niekedy dokonca samotné dejiny štátu či národa sa začínajú vlastne až ich nástupom k moci.