Robert Fico dúfa, že sa za jeho vládnutia vybuduje národný štadión pre dvadsaťtisíc ľudí. Viktor Orbán chce ešte väčší v Pešti. Opäť sa ukazuje, ako ani jeden z nich stále nechápe, že časy sa zmenili.
Na to, do akej miery sú si Robert Fico a Viktor Orbán podobní, sa môžu názory rôzniť. Láska k športu a futbalu zvlášť je však puto, ktoré nemôžu prehliadnuť ani zástancovia diferencovaného pohľadu.
Keby šlo len o naháňanie lopty po zelenej pažiti v trenírkach so štulpňami, dalo by sa aj chváliť, akože v zdravom tele zdravý duch, čo je očividné u oboch. Je to však podstatne horšie.
Viera Roberta Fica, že „za tejto vlády budeme spoločne otvárať národný futbalový štadión“, zaiste naplní radosťou všetkých kmotrov i kmotríkov, ktorí toto odvetvie na Slovensku prevádzkujú. A azda aj priaznivcov horskej – takzvanej Corgoň – ligy. Nič proti futbalovým štadiónom – napríklad na Emirates Stadium a Santiago Bernabeu sa hrali v nedeľu nádherné zápasy – len nie je jasné, čo s tým má premiér.
Záhadou je to po prvé preto, lebo podľa najmiernejších odhadov musí do roka a pol ušetriť 1,2 miliardy eur. A v ďalších rokoch – ako hovorí kompakt z Bruselu – znižovať schodok o 0,5 percenta HDP.
Niežeby bolo nemožné ušetriť a zdaniť všetko, až budeme čierni, tak šikovne, že by sa kompaktu vyhovelo a ešte vznikla aj rezerva. Je to možné, prečo nie, následná otázka, a totálne principiálna, sa však pýta na priority. Asi takto: zmestí sa svätostánok do poradovníka povedzme tisícpäťsto najakútnejších vecí, ktoré naťahujú ruky a prahnú po podpore štátu?
Iste, to nie je otázka odborná, ale rýdzo politická, a Fico vyhral voľby ako nikto pred ním. Má mandát sypať zrno aj tam, kde mlčí volebný program („vytváranie podmienok na výstavbu športovej infraštruktúry“, čiže žiadne priame financovanie), a tíško šepkajú len kmotri a kmotríci.
Skutočnosť, že na Slovensku sa už nikdy nebude hrať poriadny futbal, keďže o tomto odvetví zábavného priemyslu rozhodla globalizácia inak, je nad mentálne dispozície Fica.
Presne tak ako Orbána, ktorý krátko pred ním z rovnakých pohnútok ohlásil dokonca 45-tisícový národný futbalový „kotol“. Darmo má symbol Ferenca Puskása (my ani to nie). Ani ten nepomôže, aby v aréne na maďarskej pôde bola prevádzka, na ktorú by sa dalo pozerať s pocitom, že legitimizuje jeden forint z krvácajúceho rozpočtu.
Obaja, jeden v o čosi menšej a druhý vo väčšej rozpočtovej tragédii, stále neporozumeli, že časom, keď si politici financovali osobné hoby a vlastenecké symboly, dlhová kríza zvoní do hrobu.
Môžu prisahať na fiškálny kompakt – čo obaja aj činia – mentálne zmrzli kdesi v roku 2007, keď krédom bolo, že najprv je predstava, a potom peniaze prídu, lebo štát ich nemôže nemať. A nikdy inak.
Nemôže byť útechou, že s Orbánom je to zrejme ešte o čosi horšie. Kým Fico popri štadióne rozjíma už „len“ o udržaní KHL v Poprade, vizionár so štátnym dlhom 80 percent HDP chce v Budapešti olympijské hry. Prečo nie? Boli aj v Aténach...
Čítajte viac komentárov:
Za ktorú stranu kandidovali zamestnávatelia, pýta sa Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Pri obviňovaní kapitána Titanicu radi zabúdame, že robil presne to, čo sa od neho očakávalo, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Šťastie, že Fico s Makúchom diskutovali len o troch oblastiach, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
