Günter Grass nie je prvým a určite nie posledným umelcom, ktorý kritizuje Izrael. Nie je ani jediným, čo to robí pomerne nevkusne, s dosť nepresnými argumentmi a tak, že niekoho rozzúri. Jeho báseň sa však nevymyká zo zástupu protizraelských diel a komentárov, aby sa musel ocitnúť na izraelskej čiernej listine.
Grassove vyjadrenia môžu byť absurdné, naivné, hlúpe, škodlivé, nepremyslené, ale sú len slabým odvarom drsných komentárov, čo na adresu židovského štátu padajú. A napokon, prečo by demokratický štát Izrael, ktorý sa sám pasuje za jediný pilier západných hodnôt na Blízkom východe, mal mať oficiálnu čiernu listinu ľudí, čo ho kritizujú.
Neobyčajný Nemec
Sú tri hlavné dôvody, prečo básnička 84-ročného „svedomia“, ktoré malo desaťročia v skrini veľmi nepekného kostlivca, spôsobila taký rozruch. Günter Grass je Nemec a navyše Nemec, ktorý sa dal naverbovať do SS. To je fakt, aj s pripomienkou, že nebol ešte dospelý a zomlela ho propaganda. Faktom však je aj to, že vo vojnách vedia robiť pekné svinstvá aj nedospelí jedinci.
Jeho pôvod a minulosť ho zaiste nediskvalifikujú z debaty o Izraeli a určite nemajú byť dôvodom, prečo by mal mlčať, ak cíti potrebu vyjadriť sa k aktuálnym otázkam svetovej politiky. To je jedna vec.
Druhá vec je, či to, čo je legitímne, musí byť vždy aj múdre. Grass musel cítiť, že bude šokovať a že sa to môže obrátiť proti nemu. Áno, aj o tom je literatúra a sloboda prejavu.
Grass dobre vie, že téma Izraela je v Nemecku mimoriadne citlivá. Faktom je však aj to, že chodenie po špičkách sa aplikuje len do istého veku dieťaťa a Izrael už má vyše 60 rokov. Günter Grass však ani nie je tou správnou osobou na odtabuizovávanie Izraela a týmto snahám skôr poškodí, ako pomôže.
A tým, že Izrael znižuje pod úroveň Iránu, navyše neotvoril tie správne dvere do debaty. Lebo Izrael so všetkými svojimi nedostatkami nie je Irán, tak ako Günter Grass so všetkými svojimi životnými prešľapmi nie je Adolf Hitler.
Günter Grass podal od publikovania svojej básne veľa vysvetlení a doplňujúcich vyjadrení, čo len ukazuje, že asi nebola veľmi kvalitná, keď ju toľko ľudí pochopilo úplne zle.
Jedným z nich bolo aj to, že nekritizuje Izrael ako taký, ale jeho vládu. To je klasická formula salónneho antisemitu, ktorý hovorí: nemám nič proti židom, len proti ich štátu, ich politike, ich rozťahovačnosti či proti tomu, že produkujú príliš veľa amerických filmov.
Duševný obzor ministra
Pravdou však je aj to, že druhým dôvodom, prečo sa o Grassovej básni neprestáva diskutovať, je reakcia izraelskej vlády, respektíve ministra vnútra Eliho Jišaia. To, že izraelskí predstavitelia boli pobúrení, je v poriadku. To, že Jišai dal Grassovi nálepku persona non grata, už nie.
Ukazuje to na duševný obzor ministra za náboženskú stranu Šas a aj na to, že výstrahy, že izraelská vláda sa snaží obmedzovať občiansku spoločnosť a je príliš netolerantná k svojim kritikom, nie sú preháňaním. Útoky na mimovládne organizácie aj prepadávanie sa Izraela v rebríčku slobody médií to potvrdzujú.
Ťažko predpokladať, že Grass túži po návšteve krajiny, ktorú označuje za hrozbu svetového mieru. Tak načo sa strápňovať tým, že mu neudelíme vstupné víza. A potom, Izrael je vždy nahnevaný, keď ho bojkotujú rôzni umelci či akademické inštitúcie, a vyhlasuje, že zákazy nič neriešia. Presne tak. A načo pomáhať imidžu podľa všetkého už spisovateľa za zenitom, tým, že z neho urobíme pomaly štvanca.
Svet sa bojí
Tretím dôvodom hystérie okolo Grassa je to, že jeho báseň hovorí o aktuálnej hrozbe vojny na Blízkom východe. Tá bude dramatická a neudrží sa len v hraniciach regiónu bez ohľadu na to, či ju spustí izraelský útok na Irán, alebo bude útočníkom Teherán.
Svet sa bojí nukleárnej konfrontácie v komplikovanej časti sveta a strach má aj z ropnej krízy. Tento týždeň sa očakávajú rokovania medzi svetovými mocnosťami (bude medzi nimi aj Grassova vlasť, ktorá stojí jasne proti Teheránu) a Iránom. Podľa niektorých budú poslednou šancou pre diplomaciu.
Grass vie stále odhadnúť, čo trápi svet, aj keď teraz riadne prestrelil a ukázal na oslavovaného spisovateľa a mysliteľa pramálo zmyslu pre realitu, sebareflexiu a takt. Izrael, ktorý už v minulosti zopár podobne uletených „celebrít“ nevpustil na svoje územie, sa len zbytočne vystavuje ďalším útokom a kritike.
V Teheráne sa musia radovať. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z nich robí obete a Izrael si vysluhuje zachmúrené pohľady za to, že sa nešikovne bráni jednej básničke.
