SME

Chodorkovského poznámky spoza plota

Ruský ropný magnát píše príbehy z väzenia. Prečítajte si o Lešovi, Sergejovi a Koľovi.

(Zdroj: SITA/AP)

S postupom času, ako som sa zmenil z obyčajnej obete na zaujatého pozorovateľa, som si uvedomil, že pre veľa ľudí je väzenie terra incognita. V súčasnosti je u nás za mrežami trištvrte milióna ľudí, takže na 190 obyvateľov našej krajiny pripadá jeden väzeň.

Ale väzenie nemá desivý dopad len na odsúdených, ale aj na dozorcov. A nie je jasné, na koho to pôsobí horšie. Spoločnosť s touto kalamitou musí niečo robiť. Pre začiatok stačí, aby sa o nej ľudia aspoň dozvedeli.

Leša

Leša Badajev, normálne burjatské dieťa zo vzdialenej sibírskej dediny. Nepamätá si svojich rodičov, vychovala ho teta. Do školy chodil dva roky, potom začal robiť pastiera obecného stáda.

V jeden nešťastný deň sa pochytil so zlodejom, ktorý sa pokúsil ukradnúť ovcu. Hodil po ňom kameň a zasiahol ho do hlavy. Ukázalo sa, že zlodej je húževnatý a rýchlo sa pozbieral. Leša spanikáril a urobil niečo neodvolateľné. Znova hodil do zlodeja kameň. A potom znova.

Keď si uvedomil, čo sa stalo, opustil stádo a utiekol.

Po niekoľkých mesiacoch ho náhodou chytili tisíc kilometrov od domu, keď sa pokúsil ukradnúť niečo na jedenie. Odsúdili ho na šesť a pol roka. Nebolo to nespravodlivé, ak vezmeme do úvahy okolnosti. Najprv bol v pracovnom tábore pre maloletých, teraz vo väznici pre „dospelých“.

Nemá scéna

Raz ma za niečo potrestali a ja som zažaloval správu väznice. Ako svedka nečakane predvolali Lešu. Nemal som pochybnosti, že povie, čo od neho chcú. V táboroch existuje veľa spôsobov, ako človeka „presvedčiť“.

Leša bol zjavne zmätený a vystrašený, rozprával neisto – ale hovoril pravdu! S právnikom sme si vymenili zmätené pohľady. Aj naši oponenti sa na seba pozerali. Sudca ho prepustil. Leša odišiel, ale rýchlo sa vrátil späť. „On“ – Leša ukázal prstom na veliteľa dozorcov – „mi dal dva balíčky cigariet, aby som klamal... Tu sú,“ a podal sudcovi škatuľku L&M. „Tú druhú som vyfajčil,“ priznal. „Nikdy som takéto cigarety nemal.“

Nastalo ticho. „Takže mám ísť alebo ešte niečo?“

„Choď, choď, už si povedal všetko,“ poznamenal veliteľ tábora.

Leša odišiel a opäť nastalo ticho. Nakoniec prehovoril sudca: „Všetko je zaprotokolované. Ak sa tomu dieťaťu niečo stane, protokol zverejním.“

Po procese som prišiel k Lešovi: „Prečo si to urobil? Vieš, že budú problémy.“

„Nijako si mi neublížil, nemohol som,“ povedal a odišiel.

S kým vyjednávame?

Nasledovala nevyhnutná odplata. Raz, keď som vychádzal zo samotky, zistil som, že Leša tam bol tiež. Keď sme sa občas stretli, usmieval sa a povedal: „Všetko je v poriadku.“

Samozrejme, že to, čo sa stalo, sa dozvedel celý tábor. A keď som poprosil, aby mi okamžite hlásili, ak by sa niekto pokúsil Lešu zbiť (také metódy sú bežné), odpoveď bola úžasná: „Kto by si to dovolil? Správa sa bojí, bachari sa ho boja.“

Po šiestich mesiacoch ma previezli do inej väznice. Lešovi trest vypršal dlho predtým. Čo sa s ním stalo? Neviem a nechcem po tom pátrať, aby som mu nespôsobil problémy. Ale skutočne dúfam, že žije bez strachu a dôstojne.

Obchod s vlastným svedomím, „nevšimnúť si“ pre svoj pokoj, odvolávajúc sa na záujmy svojej rodiny. Uchlácholiť sám seba, že „taká je doba“, že „takí sú všetci“. S kým sa to v skutočnosti jednáme? Ako zistíme, že „druhá strana“ – naše svedomie – odmietla ten obchod? Keď sa sami ocitneme zoči-voči nešťastiu? Alebo potom, na konci, keď definitívne zbilancujeme svoj život a zúfalo si uvedomíme, že kľučkovanie sa skončilo a ostáva len pamäť? No nič sa už nedá zmeniť?

Sergej Sergejevič

Dozorcovia sa cítia slobodnejší ako väzni. Ich oficiálnou úlohou je zabrániť zločinom a, ak sa udejú, riešiť ich. Väzenskými pravidlami sa nenechajú veľmi vyrušovať. „Úpravy“ tváre a dlhé hodiny „konverzácie“ sú len malou časťou ich arzenálu.

Vedia ako zaobchádzať s ľuďmi, ako hovoriť a počúvať a robia to radi. Ale existujú aj výnimky. 27-ročný šéf oddelenia Sergej Sergejevič rozpráva nerád. Keď má svoju tvár s priehľadnými a ľadovými očami prilepenú k tvári väzňa, len sa zúfalo trasie a chrčí. Keď je triezvy.

V skutočnosti je triezvy len málokedy. Keď sa jeho odstávajúce uši rozsvietia ako semafor a šíri okolo seba známy smrad, je isté, že má dobrú náladu a bude rozprávať plynulo. Je to varovanie: „Netárajte.“ Profesionálnu pamäť alkohol nevyradí z prevádzky.

Sergej Sergejevič vie pomôcť svojimi nie práve jemnými päsťami aj úplne tichému väzňovi. Bije profesionálne: minimum modrín, ale zbitý stoná a močí krv celý týždeň. Takéto rozhovory sa tu nepovažujú za ťažký hriech. Všeobecný názor je, že Sergej Sergejevič nie je zviera. Veď iní strážnici sa správajú oveľa horšie.

Okrem úderov vie Sergej Sergejevič pohostiť aj čajom, sladkosťami, cigaretami a dokonca vám niekedy dovolí zavolať si z jeho mobilu. Volané číslo sa tam, samozrejme, uloží.

Sergej Sergejevič považuje príležitostné návštevy väzenských inšpektorov za nutné zlo – v tomto sa neodlišuje od ostatných obyvateľov tábora. Je pravidlom, že zbiera peniaze od personálu, aby tieto komisie nakŕmil. Ale ak sa blíži čas výplaty, na zvyšok sa poskladajú väzni.

Tí sa k tomu stavajú s porozumením a prispejú. Niekedy tiež požiadajú, či si môžu „kúpiť späť“ niečo, čo im skonfiškovali – zvyčajne telefón alebo nejakú inú zakázanú vec. Niekedy sa dohodnú.

Ja som tu dozorca!

Pred inšpektormi alebo pred sudcom Sergej Sergejevič klame bez zaváhania.

„Sergej Sergejevič, kto napísal toto dvojstranové vyhlásenie?“ spýtal sa sudca.

„Väzeň Badajev vlastnou rukou,“ odpovedá rázne. „Píše sa to tam.“

„Ale Badajev je negramotný, je to v jeho spise. Skončil len druhý ročník.“

Možno si myslíte, že sa Sergej Sergejevič hanbí. Ale v skutočnosti ho proces vôbec nezaujíma. Badajeva zaujíma, ale on je každému ukradnutý.

V minulosti udržiavali títo ľudia vo väzeniach poriadok a zabraňovali zbytočným konfliktom medzi väzňami. Teraz Sergej Sergejevič a jeho kolegovia efektívne pripravujú budúcu „pechotu“ väzenského sveta.

„Ty nie si osoba a títo okolo nie sú ľudia.“

„Budete počúvať nadriadených a nebudete rozmýšľať nad rozkazmi.“

„Menej rozmýšľať – lepšie žiť.“

Takéto maximy vtĺkajú do hláv 18- až 25-ročných väzňov. Výsledné percento, ktoré skončí opäť vo väzení, je hrozivé. Tí, ktorí sa nevrátia, tak skončia nie vďaka, ale napriek systému.

Preto nikoho neprekvapuje, keď Sergej Sergejevič, potom, čo prebral viac ako obyčajne, zreve: „Kto je tu dozorca? Ja som tu dozorca!“ A naozaj je.

„Sergej Sergejevič,“ hovorím mu, „ak by ste si vy a vaši kolegovia vymenili miesta s väzňami, nikto by si nevšimol rozdiel.“

„Nikto,“ súhlasí bez problémov. Je taký istý ako ktokoľvek iný.

Tichá spoločnosť

Niekedy väzenie vyzerá ako život „za plotom“ dovedený do groteskného extrému. Aj tam vonku je často ťažké rozlíšiť mafiána od úradníka. Obyčajný človek niekedy nevidí žiaden rozdiel.

Čo s tými z nás, ktorí sa boja postaviť sa za svoje práva, ktorí sa prispôsobujú, skrývajú sa za vlastnú submisivitu? Nestane sa naša obranná maska našou pravou tvárou? Nemeníme sa postupne na tichých otrokov, pripravených vykonať akúkoľvek ohavnosť na príkaz „zhora“?

Keď som tú väzenskú kolóniu opúšťal, Sergej Sergejevič mi osobne priniesol veci do auta. „Prosím, už sa sem nevracajte,“ povedal. „Bez vás je to tu pokojnejšie.“

O štyri roky trestná kolónia zhorela do tla.

Koľa

Po toľkých rokoch strávených vo väzení si určite neidealizujem ľudí, ktorých som tu stretol. Ale mnohí väzni majú svoje princípy. Sú správne z pohľadu spoločnosti? Možno nie, ale stále sú to princípy, pre ktoré sú ľudia ochotní trpieť. Skutočne trpieť.

Raz som mal možnosť odprevadiť úplne tuctového mladého Nikolaja, ktorému sa práve končil trest. Odsúdili ho za držanie drog. Je jasné, že by sa vrátil, keď zatiaľ päť rokov zo svojho 23-ročného života strávil za mrežami. Nemal v úmysle tento svoj život zanechať. Nebol hlúpy, ale od detstva prijal myšlienku, že je vyvrheľ.

O šesť mesiacov som Koľu stretol znova, ale teraz mal hroznú jazvu na bruchu.

„Koľa, čo sa stalo?“

„Zase ma chytili s „chémiou“.“

Premysli si to

Koľa váhal, ale potom rozpovedal historku, ktorú neskôr potvrdili ľudia, ktorí to zažili. Keď ho chytili ako recidivistu, rozhodli sa našiť mu ďalšiu kauzu. Takéto rozhovory sú bežné a často celkom úprimné: „Pridáme ti len dva roky navrch. Poprosíme sudcu. Ale keď na seba zoberieš tú krádež, môžeš mať návštevy a môžeš si vybrať väzenský tábor, ktorý chceš.“

Bola reč o mobile, ktorý niekomu vytrhli z ruky. Koľa dlho nepremýšľal a súhlasil. Ale na identifikáciu priviedli penzistku, ktorej nejaký špinavec uchmatol peňaženku s 2000 rubľami. Bábuška si, samozrejme, na nič nespomínala a identifikovala osobu, ktorú jej policajti ukázali.

Koľa stuhol: „Nikdy som sa nedotkol starých ľudí, vždy len ľudí v mojom veku. Vziať starej žene všetko, čo má, to by som neurobil a ani neurobím. Ani keď ma zabijete.“

Policajti boli ohromení: „Koľa, z pohľadu zákona je to jedno. Peniaze i trest sú tie isté. Prečo to odmietaš? Nemôžeme to opakovať len pre tvoj rozmar.“

„Nie,“ odpovedal.

Poslali ho do cely, aby si to „premyslel“, trochu ho zbili. Krátko nato zaklopal na dvere. Keď otvorili okienko na dverách, vyleteli mu črevá. Harakiri. Jazva je široká ako prst a ide cez pol brucha.

Zachránili ho len zázrakom. Teraz je invalid, ale nesťažuje sa. „Ak by mi prišili peňaženku tej stareny, aj tak by som zomrel,“ povedal. Znamenalo to, že by stratil sebaúctu, bez ktorej si nevie predstaviť svoj život.

Pozerám na tohto veľakrát súdeného človeka a trpko myslím na ľudí na slobode, ktorí si svoju česť cenia oveľa menej a nepovažujú za veľký hriech ukradnúť starému človeku pár tisíc. Som na Koľu hrdý.

Michail Chodorkovskij (1963) je bývalý šéf Jukosu. V súčasnosti je väznený v tábore v severnej Karélii. Príbehy z väzenia uverejňuje na stránke newtimes.ru.

Autor: Michail Chodorkovskij, The New York Times Syndicate

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Komentáre

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 829
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 554
  3. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 11 084
  4. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 979
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 655
  6. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 8 539
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 151
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 019
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Ján Figeľ.

Čo sa zmenilo pre Slovensko od času keď sa snažilo o členstvo v NATO?


Ján Figeľ
Mathias Grunewald: Ukrižovanie Krista (1513 – 1518).

Zodpovednosť sa celé stáročia pripisovala Židom.


Medveď hnedý.

Stratené dokumenty hovorili o zastrelení medvedice s hmotnosťou 67,9 kg.


Michal Wiezik
Minister investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Richard Raši.

Čo môžu naozaj zmeniť nové pravidlá pre štátne nákupy


  1. Ivan Čáni: Keď sa hanbí dôchodca za iného dôchodcu – blogera.
  2. Reštartnisa, o.z.: Skúsili ste už kolobežku ako terapeutický nástroj?
  3. Viktor Pamula: Dvadsať rokov v NATO.
  4. Ivan Mlynár: Nácek Tomáš Taraba : „Medveď hnedý, vinný vo všetkých bodoch obžaloby“.
  5. Jozef Varga: Krkavci / 48. /
  6. Marek Strapko: Aj za čias Ježiša žili dezoláti
  7. Ondřej Havelka: Starý zákon pohledem poutníka. Bible jako nejstarší cestopis odhalující smysl Cesty 10/11
  8. Rado Surovka: Chameleón prezidentom ?
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 47 549
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 695
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 502
  4. Juraj Kumičák: Kolaborant 12 412
  5. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 446
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 399
  7. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 7 212
  8. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 6 715
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu